Egypt velkých faraonu

Christian Jacq

Egypt veľkých faraónov


Úvod
V roku 1881 sa v Egypte odohrali zvláštne udalosti. Na trhu so starožitnosťami sa objavilo množstvo prastarých, veľmi cenných autentických predmetov. Bolo to v období, keď vedecký výskum starovekého Egypta bol len na začiatku, ale staroegyptské umenie už lákalo mnoho pochybných, nepoctivých zberateľov. Francúzsky egyptológ Gaston Maspéro, vtedajší riaditeľ Správy pamiatok sídliacej v Káhire, vycítil, že sa deje niečo dôležité. Nariadil uskutočniť prieskum a pokúsiť sa zistiť pôvod týchto artefaktov. Pohovoriť si s vidiečanmi nie je v Egypte jednoduchá vec. Totižto všetko, čo len trochu pripomína úrad, vzbudzuje nedôveru. Veľa trestných činov nebolo nikdy objasnených, a to ani vtedy, keď existovali očití svedkovia. Nelegálny predaj náhodne objavených starožitností bol vždy špecialitou určitých klanov a rodín. V prípade, ktorý nás zaujíma, množstvo predmetov daných do obehu poukazuje na spoluúčasť viacerých osôb. Jedna stopa vedie do oblasti VVasetu (Téb), bájneho sídelného mesta Novej ríše, presnejšie k rodine Abd er-Rasula. Tam sa stopa končí. Zdá sa, že mnoho ľudí vie, ale nikto nechce hovoriť. Húževnatá trpezlivosť egyptológov sa však nakoniec dočkala odmeny. V Egypte je čas akýsi pomalší, „večnejší". Treba vedieť čakať. Emila Brugscha z Maspérovho úradu navštívil napokon istý felah, ktorý bol ochotný vyjaviť mu toľko očakávané tajomstvo. Nasleduje expedícia, ktorá sa vydáva k šachte vyhĺbenej do skaly južne od neobyčajného chrámu v Dér-el-Bahrí. Treba zostúpiť dolu, prejsť úzkou chodbou, ktorá vedie do hrobovej komory pôvodne určenej neznámej kráľovnej nazývanej Inhapi. Na zemi nádoby, mnohé sú rozbité, ale aj sarkofágy s múmiami.

Nájsť neporušenú kráľovskú hrobku, to je pre každého egyptológa chvíľa mimoriadneho citového pohnutia. Stáť zoči-voči mumifikovaným telám vládcov, ktorí vládli najbohatšej a najzáhadnejšej ríši na svete, to je dojatie plné úcty. Keď Brugsch rozlúštil hieroglyfy, ktoré mu odhalili mená faraónov spiacich večným spánkom, rozbúšilo sa mu srdce. Neobjavil múmie nejakých neslávnych či neznámych kráľov, ale práve tých najväčších faraónov Novej ríše: Thutmoseho III., Amenhotepa I., Setchiho I., Ramesseho II. - ich mená čítal už stokrát na nápisoch. Tie mená evokovali chrámy, veľké bitky, civilizáciu mimoriadnej slávy. Možno povedať, že pozostatky týchto slávnych mužov boli objavené vďaka rivalite medzi roľníkmi, ktorá vyvrcholila udaním. Na Maspéra čakalo aj ďalšie veľké prekvapenie. Po vynesení múmií z úkrytu, kam ich bezpečne uložili kňazi v ťažkých obdobiach egyptskej histórie, sa tento egyptológ musel postarať o prepravu svojho vzácneho „nákladu" do Káhiry. Použil od nepamäti využívanú „diaľnicu", čiže Níl. Múmie dal naložiť na pramicu a vydali sa na cestu z VVasetu do Káhiry. Aké však bolo prekvapenie vedca, keď videl na brehoch veľtoku nariekajúce ženy a počul výstrely z pušiek mužov! To si Egypťania 19. storočia pohrebnými rituálmi uctili pamiatku pradávnych panovníkov, ktorí preslávili ich krajinu. Žiaľ, po príchode k bránam Káhiry im príslušný úradník na mýte preukázal nepomerne menej úcty. Zmäteným pohľadom premeriaval múmie a vôbec sa necítil dojatý posmrtným osudom týchto velikánov svetových dejín. Mal jediný problém: zistiť taxu, ktorú by mohol vyrúbiť na takýto náklad. A keďže múmie nefigurovali na nijakom zozname, ocenil ich nakoniec ako sušené ryby.
My nebudeme takí bezcitní ako onen štátny úradník. Práve naopak, s úctou k pamiatke veľkých egyptských faraónov budeme s istým očarením objavovať panorámu jednej z najstarších známych civilizácií. Všeobecne sa uznáva, že egyptské dejiny siahajú od 4. tisícročia pred n. I. až do doby kresťanskej. Podľa Manehta, dávneho autora, o ktorého význame sa ešte len presvedčíme, treba sa posunúť v čase oveľa hlbšie a pripočítať asi 6000 rokov dlhé obdobie histórie - bez ohľadu na obdobie vlády bohov. Doposiaľ egyptológovia na niektorých univerzitách podporujú tzv. „krátku chronológiu" čiže približne obdobie 3200 rokov. Problematika chronológie zostáva naďalej nejasná a veľa datovaní je len hypotetických. V čase, keď sa začala písaná história, okolo roku 3000 pred n. I. (pritom tento údaj je tiež nezaručený), egyptský príbeh mal už svoju minulosť, ktorú je veľmi ťažké hodnotiť. Egypt udivuje práve súdržnosťou svojej civilizácie a najmä dĺžkou trvania inštitúcie faraónov. Medzi dnešným a stredovekým Francúzskom je rozdiel len nejakých štyristo rokov. Napriek tomu všetko sa zmenilo, avšak Egypťania z čias Ptolemaiovcov rovnako ako tí z čias Starej ríše uznávali existenciu jedného kráľa-boha, faraóna na čele štátu, a to napriek tomu, že ich oddeľovali tisíce rokov. Bola to dlhá história, ale história, ktorá mala jedno živé centrum - faraóna - a jej kontinuitu nenarušili ani niektoré dramatické udalosti. Korene tejto kontinuity smerujú totiž k posvätnosti, a nie k politike. Zvážme aj, že ani jeden z 350 faraónov1, ktorí sa vystriedali na egyptskom tróne, nezradil zásady tejto koncepcie. A zvážme aj fakt, že čas, ktorý uplynul od Kleopatriných čias dodnes, je aspoň dva razy kratší než obdobie medzi prvým „historickým" faraónom Menim (gr. Menes) a Kleopatrou. Potom ľahko pochopíme, že civilizácia faraónov je hlavným hybným kolesom príbehu ľudstva.
Egypt je dcérou Slnka. Je viditeľnou formou boha Re, tvorivého princípu, ktorému kňazi posvätného mesta Heliopolis, dnes už neexistujúceho, zasvätili svoju prácu a bádanie. Každé ráno, keď sa hviezda zdvihne nad skaliská východnej púšte, krajina znovu ožíva. Dráha slnka je preto teologickým modelom: učí nás, že každý pohyb sa odohráva na ceste medzi zrodom a smrťou. Smrť je iba zdanlivá, lebo slnko strácajúce sa pod zemou sa len pripravuje na svoje znovuzrodenie. A tak je to aj s dejinami Egypta. Viackrát upadol do ničoty, aby sa napokon zrodil z temnôt. Egypt je aj veľký lotosový kvet, ktorého stonku tvorí Horný Egypt, čiže južná časť krajiny, a kvet zase delta Nílu, Dolný Egypt. Krajina faraónov je dlhá asi tisíc kilometrov, ale šírka v Hornom Egypte dosahuje miestami sotva tridsať kilometrov, jej obrábaná a obývaná časť zaberá o niečo menšiu rozlohu než Belgicko. Na východe aj na západe je obklopená púšťami, na severe je jeho prírodnou hranicou Stredozemné more a na juhu túto funkciu plní sústava vodných nádrží vytvorená kataraktami na Níle. Ako vidno, svojou geografickou polohou je Egypt celkom svojrázne územie, na ktorom sa mohli vyvíjať jedinečné štruktúry. Hneď od počiatku túto analýzu podporuje jeden historický fakt: napriek všetkým cudzím inváziám, vonkajším vplyvom či kontaktom s okolitým svetom v dobách faraónov zostal Egypt vo svojej podstate stále rovnaký a uchoval si svojho osobitého ducha. „Na tento svet, nadväzuje tisíckami neoddeliteľných vzťahov naša vlastná civilizácia, tak ako aj celá európska civilizácia," píšu nemeckí egyptológovia Erman a Ranke.1 Toto je zásadné zistenie. Pri čítaní dejín faraónov sa neutiekame k nejakej príliš vzdialenej, a preto nepochopiteľnej exotike. Staroveký Blízky východ (a Egypt predovšetkým) je aj naším dávnym predkom. V ňom sú ponorené naše duchovné, citové a intelektuálne korene. Opakovaná fráza hovoriaca o tom, že egyptská civilizácia je predfilozofická, zatiaľ čo grécka a rímska kultúra boli schopné „myslieť" a „robiť vedu", patrí k tým najnepravdivejším tvrdeniam. Je nesmierna škoda, že vo vzdelávacom procese má Egypt úzko vyhradené miesto, a to napriek tomu, že zohral takú rozhodujúcu úlohu v našom duchovnom svete, ako aj v našej najhlbšej pamäti. Pre všetkých tých, ktorí mali to šťastie precestovať Egypt, je jasné, že tam, v krajine boha-Slnka, sa zrodili základné prvky ľudského povedomia. Je potrebné ospevovať egyptské umenie a zdôrazňovať jeho mimoriadnu krásu a hĺbku jeho významu?
V skutočnosti poznáme len malý zlomok diel a v múzeách sa ešte nachádza množstvo výtvorov, ktoré by si zaslúžili byť objavené a spoznané. Egyptské náboženstvo, ktoré sa veľmi dlho študovalo z racionalistického hľadiska, ukrýva tajomstvá, čo môžu podnecovať istú vnútornú vieru. Egyptská literatúra, či už „náboženská" alebo „svetská", pričom takéto triedenie má z hľadiska Egypta len veľmi relatívnu hodnotu, je stále málo známa. Koľko poučenia skrývajú Texty pyramíd, Texty sarkofágov, Ponaučenia. Písmo, sochy, posvätné symboly vyžarujú úžasnú radosť zo života a bytia. Tí, ktorí urobili z Egypta civilizáciu hrobárov, sa hlboko mýlili. Fakt, že jednou z prvoradých úloh faraónov bolo postaviť si hrobku, neznamená oslavu ničoty, ale života. Bola to oslava večnosti spájajúcej to, čo nazývame dvoma slovami: „život" a „smrť".