* * *

Ako dlho trvala preddynastická doba a kedy vládol kráľ Škorpión? To nevieme. Niektorí archeológovia hovoria dokonca o niekoľkých storočiach. Dnes sa prikláňame k doktríne krátkej chronologizácie. Hornung sa nazdáva, že Škorpión žil okolo roku 3000 pred n. I. a že 1. dynastia nastúpila okolo roku 2950 pred n. I. K tejto chronologickej nepresnosti sa pridružujú ďalšie neistoty. Predpokladalo sa, že budeme môcť stanoviť, že neskorá preddynastická doba, čiže obdobie tesne pred Menim, zahŕňa panovanie dvoch kráľov, teda Škorpióna a istého Kaa. Avšak niektoré tradície hovoria až o šesťdesiatich kráľoch z delty Nílu, o celej línii vládcov Horného Egypta siahajúcej až do roku 5500 pred n. I., ba hovoria dokonca, že v Egypte vládlo sedem kráľovien - a táto posledná legenda poslúžila ako základ hypotézy o akomsi pradávnom matriarcháte.
Ponúka sa takýto záver: pred Menim Egypt nebol zjednotený. Škorpión vládol len v Hornom Egypte. Veľkým problémom zostáva určiť, aké boli vzťahy medzi juhom a severom, čiže medzi Horným a Dolným Egyptom. Bridlicové dosky, ktoré sme už spomínali, hovoria o súbojoch medzi kmeňmi. Škorpión bol iste zo všetkých kmeňových vládcov najšikovnejší, schopný vytvoriť koalíciu, vďaka ktorej potom presadil svoju moc nad obyvateľstvom severu. Bola však delta Nílu zvrchovaným kráľovstvom? Odohrala sa skutočne medzi dvoma časťami krajiny veľká vojna, symbolizovaná zápasom medzi Sutechom, vládcom Horného Egypta, a Horom, vládcom Dolného Egypta? Možno o tom pochybovať. Niektorí egyptológovia naďalej používajú metódu Gréka Efora, podľa ktorej sú historické udalosti skryté v mytologických príbehoch, a opúšťajú racionálne úvahy v prospech teologického a symbolického myslenia. Historici náboženstiev, ako Mircea Eliade, Heinrich Zimmer, Jean Servier a iní však jasne dokázali, že mýtus je skutočným príbehom, hodnotou samou osebe, súčasťou civilizácie, ktorá sa podieľa na tvorbe dejín - a nie naopak. V preddynastickom období bola delta Nílu rozsiahlou močaristou rovinou. Samotné údolie Nílu ani zďaleka nepripomínalo jeho dnešný vzhľad. Bohatá vegetácia, okrajové oblasti ešte nezasiahnuté dezertifikáciou a močiare, miestami porovnateľné s deltou, ktoré tvoria zelenú, vodnatú krajinu. Po najstarších mestách v delte, ako boli Puto (Buto), Busiris a Sau (Sais) niet ani stopy. Kladieme si však otázku: a mohli vôbec zostať? Neboli to pôvodne posvätné, mimoriadne uctievané miesta, akési ostrovy v nekonečnom mori, ktoré vytvorila delta Nílu? Základným mýtom je pradávne víťazstvo Hora nad Sutechom. Neskôr, okolo roku 3200 pred n. I., to bolo naopak. Pán južnej oblasti pri Herakleopole ovládol sever. Mýtus sa akoby obrátil naruby, ale kľúčom k rozlúšteniu tohto protikladu je osoba faraóna. Od vzniku sveta až do jeho konca budú bratia Hor a Sutech nepriateľmi a budú proti sebe bojovať. Úlohou faraóna je byť tým tretím, ktorý zastaví boje, spojí obe časti krajiny a zjednotí ich. Ale po každý raz, keď umrie kráľ, Hor a Sutech znovu začnú bojovať, až kým na trón nenastúpi nový faraón. Z tohto pohľadu je zrejmé, že mýtus vôbec nepripomína historické udalosti, ktoré zostanú navždy neoveriteľné, ale že je nositeľom veľkej civilizačnej idey a prazákladom egyptskej moci. Pod Škorpiónovou ochranou sa oblasť močarísk a lesov postupne mení na obrábateľnú zem. Pravidelné záplavy sa začínajú využívať, ich voda prináša bohatstvo a práca ľudí úžasné nádeje. Vďaka zavlažovaniu sa z úrodnej naplaveniny vynára originálna civilizácia. Črtá sa aj ďalšia, rovnako významná revolúcia: rodí sa najdokonalejší jazyk, aký kedy človek vytvoril - hieroglyfy. Posvätný jazyk, ktorý je tiež tvorcom kultúry a civilizácie. Aj meno kráľa Škorpióna je napísané hieroglyfom. Z dosiek preddynastickej doby už možno vycítiť, že hieroglyfické písmo sa formuje, že myslenie ľudí čoraz rýchlejšie smeruje k dosiahnutiu originálnej výrazovej formy. Každý hieroglyf je súčasne umeleckým dielom, symbolom, znakom - ideogramom, nositeľom fonetických
a hláskových hodnôt. Niektoré znaky vytvárajú aj istý druh abecedy, podľa ktorej sa dodnes adepti egyptológie učia dešifrovať ich význam. Vznik hieroglyfického písma je neoddeliteľný od zjednotenia Egypta: ide o spoločný jazyk pre celú krajinu, slúžiaci na zaznamenávanie vôle bohov a kráľov, o jazyk s magickou silou.

Prekvapujúci je spôsob zobrazenia, odlišný od egyptského. Máme tu do činenia s typickým mezopotámskym dielom. Možno sa objavuje aj v koncepcii veľkých tehlových hrobiek prvej dynastie, v mýtoch o podivných zvieratách, ako bol napríklad bájny vták - gryf. Ako však dokázať reálny vplyv Mezopotámie na Egypt? Ak by sme sa aj mohli domnievať, že za kráľa Škorpióna naozaj existovali kontakty medzi civilizáciou Elamcov, Sumerov a Egyptom, predsa len nevieme dokázať existenciu spoločnej blízkovýchodnej kultúry, ktorá by predchádzala zrodu dvoch civilizácií, jednej ázijskej a druhej v údolí rieky Nílu. Nôž z Gebel el-Araku zostáva záhadným predmetom. Určite ide o rituálnu zbraň, ktorá bola uložená v svätyni ako pamiatka na súboj. Ak by sme vylúčili možnosť mezopotámskej invázie, potom je celkom možné, že umelci pochádzajúci z Prednej Ázie sa veľmi skoro usídlili v Egypte a vytvorili diela, ktorých krásnym príkladom je táto rukoväť noža. V tomto zmysle mohli čiastočne prispieť k formovaniu rodiaceho sa umeleckého povedomia Egypťanov a poskytnúť mu symbolické témy, ktoré faraónovi umelci pretavili do vlastnej reči. Človek - krotiteľ levov musel zaujať pozornosť ľudu, ktorý vo faraónovi videl hlavne zjednotiteľa Obidvoch krajín, panovníka s dvoma korunami a chránenca dvoch božstiev: bohyne supice a bohyne kobry.

obradoch nebalili mŕtvych do rohoží alebo koží, ale ukladali ich do pleteného koša, neskôr do rakvy z pálenej hliny alebo z dosák. Rozvíjalo sa spracovávanie kovov a stolárstvo. Zdokonalilo sa používanie pazúrika a medi, ako aj tkanie látok. Hojná bola keramika zdobená pomerne zložitými výjavmi, ktoré zobrazovali napr. ľudí, lode. Nádoby z tvrdého kameňa a hlavice kyjov sa vyrábali vo veľkom.
Kráľ Škorpión bol buď pôvodcom alebo dedičom tohto spoločenského a hospodárskeho rozvoja. Ako náčelník kmeňa sa stal kráľom a vládol obyvateľstvu prosperujúcich krajov. Kam až siahalo jeho kráľovstvo? Možno po mesto Tura, severne od Menneferu (Memfisu), ktorý vtedy ešte neexistoval: je to iba hypotéza založená na objave akéhosi črepu označeného jeho menom a nájdeného na týchto miestach. Centrum života krajiny, ktorú riadil, sa nachádzalo pravdepodobne v Hierakonpole, medzi Luxorom a Asuánom. Dnes je tam len púšť, ale našiel sa tam významný komplex hrobov, ktorých steny pokrývajú maľby. Môžeme na nich vidieť výjavy z poľovačiek, súboje, tanec, plavby po mori, slovom ide o obraz už rozvinutej civilizácie. Legenda hovorí o kráľovstve, ktoré pod záštitou sokolieho kráľa trvalo vyše dvanásť storočí. V egyptskej mentalite zostáva Hierakonpolis posvätným mestom rovnako ako Puto v nílskej delte. Tu si však treba pripomenúť výstižnú analýzu amerického egyptológa J. A. Wilsona a jeho presvedčivú argumentáciu. Podľa neho „kráľovstvá" Hierakonpolis a Puto neboli kráľovskými sídlami: Hierakonpolis leží vo vyprahnutej, neúrodnej oblasti a Puto je len ostrovčekom v močarinách nílskej delty. Išlo teda zrejme o posvätné pútnické miesta obdarené božskou mocou, a nie o obývané oblasti. Medzi Líbyjčanmi a Egypťanmi zriedkavo vládlo porozumenie. Konflikty siahajú do dávnych čias. Prvý je zaznamenaný na doske nazývanej „Líbyjský tribút" a pochádzajúcej z preddynastickej doby. Na tejto kamennej pamiatke vidíme rôzne zvieratá privezené do Egypta, býky, somáre, barany. Sú na nej zobrazení aj ľudia s pierkami vo vlasoch, v bedrových zásterkách, s chráničmi na penise, ale je ťažké povedať, či ide o Líbyjčanov alebo egyptských poľovníkov. Je možné, že tento dokument pripomína prvé historicky doložené víťazstvo Egypta nad Líbyou. Líbyjský problém teda existuje od preddynastickej doby. Medzi kultúrou a ekonomickým potenciálom Egypťanov žijúcich v dedinách pri Níle a obyvateľstvom vzdialeným od tejto veľrieky je jasný rozdiel. Klimatické zmeny, ktoré spôsobili vyprahnutie voľakedy úrodných krajov, prinútili odrazu Líbyjčanov žiť v chudobnej krajine, tak ako žili beduíni v Arabskej púšti. Budú navždy žiarlivo hľadieť na bohatú egyptskú zem a občas sa odvážia k lupičským nájazdom. Oveľa neskôr sa Líbyjčanom dokonca podarilo vystúpiť na krátke obdobie na egyptský trón. Počas vlády kráľa Škorpióna vznikol teda faraónsky Egypt. Otázkou však zostáva, či k tomuto bájnemu zrodu prispela len jeho genialita alebo aj vonkajšie vplyvy. Dosky s vojnovou tematikou hovoria o konfliktoch medzi Egypťanmi a kmeňmi žijúcimi v okrajových častiach krajiny, ale nenachádzame na nich stopy po veľkej invázii prichádzajúcej zvonka, napríklad z východu. Iba na základe jediného predmetu by sme mohli vysloviť takúto hypotézu: slonovinová rukoväť noža z Gebel el-Araku, uložená v múzeu v Louvri, je ozdobená z obidvoch strán. Vidíme na nej postavu ovládajúcu dvoch levov a svorku šeliem pod nimi; na druhej strane je súboj. Ako zbrane slúžia palice. Sú tam aj lode, plávajúci ľudia a tiež utopení.

Pred nástupom kráľa Škorpióna k moci egyptská civilizácia nejestvovala. Možno hovoriť len o miestnych kultúrach, ktorých remeselné výrobky sú viac či menej vydarené. V preddynastickom období, za Škorpiónových čias, nastala aj zmena v archeologickej dokumentácii. Zistilo sa napríklad, že pri pohrebných
1 Klimatické zmeny, o ktorých nemáme dostatočné vedomosti, zohrali istú úlohu pri premene krajiny. Hoci za čias kráľa Škorpióna bola krajina oveľa lesnatejšia než dnes, priemerné teploty sa asi veľmi približovali dnešným. Hlavné je, že Egypt mal mierne, zdravé podnebie. Vysoké teploty boli len v lete a najmenej príjemným obdobím bol koniec októbra, keď hady a škorpióny vyliezali zo svojich úkrytov. Rozdiely medzi nočnými a dennými teplotami boli výrazné a v zime dosahovali až 15°C, pričom priemerná teplota bola asi 20"C. V egyptskej literatúre sa hovorí o prudkých ochladeniach, lebo v noci bývalo dosť čerstvo. To malo za následok stavanie domov. Prírodné podmienky nútili teda Egypťanov, aby sa stali staviteľmi, a podmienky na prácu boli nepriaznivé len v istých obdobiach vo všeobecnosti priaznivého roka.

Čoskoro začali Egypťania stavať lode. V časoch kráľa Škorpióna už museli existovať špecializované remeselnícke dielne. Nehovoríme len o výrobe jednoduchých člnov zo šachora, ale o plavidlách z dreva. Egyptská krajina sa zmenila. Dnes Je tu veľmi málo stromov. Avšak robotníci kráľa Škorpióna mali zrejme k dispozícii dostatok dreva z lesov na stavbu lodí.1
Aj keď sa následkom záplav údolie Nílu premenilo na obrovské jazero, styky medzi obývanými oblasťami sa celkom neprerušili. V skutočnosti dediny stáli na miernych vyvýšeninách pospájaných cestami na vrcholoch hrádzí. Ako sme si už povedali, v egyptskej mentalite nič nie je zredukované len na materiálnu, svetskú hodnotu. Pozemský Níl má svoj vzor v nebeskom Níle. Keď vody Nílu zalejú krajinu, ponorí sa Níl do praoceána, z ktorého vystúpia len pásiky zeme, prvé pahorky, na ktorých vzniká život. Jednoduchým striedaním ročných období prežíva egyptský ľud každý rok znova najzákladnejšie a najhlbšie mýty o stvorení.
Podľa Egypta je svet skutočne obkolesený veľkým kruhovým oceánom, akousi formou boha Nuna, energie, z ktorej pochádza všetko. Nad zemou je obloha podopretá štyrmi piliermi s orientáciou na juh. Čo sa týka ducha rieky Nílu, volá sa Hapi. Je skutočným otcom-živiteľom, vďaka ktorému sú ľudia šťastní. Hapi je obojpohlavný duch zrodený v jaskyni pri Asuáne,neďaleko prvého kataraktu.

Existuje aj pravdepodobnejšia hypotéza: motyka je skutočne nástrojom budovania, a nie zbraňou; kráľ Škorpión a jeho spojenci konali teda ako zakladatelia osád, pravdepodobne v močaristých oblastiach, ktoré dovtedy neboli využívané, a tak zhodnotili aj pásy zeme v delte Nílu. Je možné, že v čase, keď vznikla táto doska nazývaná „Líbyjský tribút", bolo možné, že bol Škorpión ešte iba jedným z lokálnych vládcov. Vráťme sa však k hlavici kyja, ktorého tretí register znázorňuje kľukatý tok Nílu a roľníkov pri práci. Kráľ Škorpión ukazuje týmto spôsobom, že počas svojej vlády podporoval ekonomické aktivity krajiny.
Zvrchovaným panovníkom je boh Hor. Škorpión je chránencom božského sokola a ako vládca Horného Egypta má titul „ten, ktorý patrí trstine" ako všetci faraóni. Nosí jednoduché šaty. Za pásom má býčí chvost, symbol moci. Jeho úloha kráľa-mága spočíva vo vedení víťazných bitiek, ale aj v zabezpečení pôdy a žatvy. Tieto základné úlohy zobrazujú výjavy na hlavici kyja. A jeden z nich si zasluhuje osobitnú pozornosť - sú to záplavy. Podľa slávneho Herodotovho výroku je Egypt darom rieky Níl. Bez geniálnej činnosti Egypťanov konfrontovaných s prekvapujúcim prírodným javom by však zostal iba prázdnym slovom. 6500 km dlhý Níl pramení pri rovníku, preteká Sudánom, Núbiou a prekonáva šesť kataraktov, kým dorazí do Egypta. V júni jeho hladina postupne stúpa. V júli sa jeho vody zakalia bahnom a sfarbia do hnedočervena. Spôsobuje to splavený materiál pochádzajúci z Etiópie; totiž abesínske bahno je bohaté na živiny a dáva naplaveninám Nílu mimoriadnu kvalitu. Vody z tropických oblastí putujú teda od konca mája či začiatku júna a do Egypta dorazia až v lete, keď slnko najviac páli. V júli sa rieka vylieva z koryta, zalieva Egypt a zanecháva tu úrodné naplaveniny. Keď jej vody v októbri opadnú, možno siať. Roľníci veľmi rýchlo pochopili, že môžu získať aj tri úrody ročne pod podmienkou, že vybudujú zavlažovací systém. A práve vtedy zasiahne faraón. Takýto projekt si totiž vyžaduje aktívnu účasť štátu. Zavlažovanie, výkop kanálov a ich udržiavanie, ak má byť účinné, si vyžaduje, aby ho zorganizoval faraón. Výjavy vytesané na hlavici kyja z Hierakonpola dokazujú, že kráľ Škorpión, vládca Horného Egypta, jasne pochopil význam ovládnutia a využívania záplav Nílu. Kanály sú ako krvné riečište, ktoré umožňuje životu prúdiť v obrovskom tele, akým je egyptská zem. Je jasné, že po klimatických zmenách, ktoré spôsobili opadnutie vôd a dali ľuďom novú pôdu na obrábanie, boli vynájdené aj primitívne zavlažovacie postupy. V Núbii sa našli stopy týchto prvých zavlažovacích techník vo forme zdrží, kde zachytávali záplavovú vodu. Genialita egyptských kráľov však spočívala v tom, že vytvorili komplexný plán zavlažovania. Každý rok bolo treba splanírovať obrábateľnú pôdu, upevniť zadržiavacie hrádze a vyčistiť kanály. V čase medzi dvoma záplavami sa musel urobiť kus práce podľa presného plánu. Samotné hrádze sa nestavali akokoľvek a kdekoľvek. To všetko si vyžadovalo existenciu úradu stavbyvedúcich, ktorí rozhodovali o tom, ako maximálne využiť úrodnú energiu poskytovanú záplavami. Jedine silná a centralizovaná moc, ktorú stelesňoval faraón, bola schopná úspešne realizovať takúto úlohu. V tomto smere bol kráľ Škorpión geniálnym inovátorom. On vytrhol Egypt zo staroveku, keď ho naučil ovládať prírodný živel, ktorý sa mohol stať zdrojom významného bohatstva. Dnes nám jeho dielo pripadá jednoduché, až samozrejmé. Keď sa však prenesieme do jeho doby, musíme uznať, že to bol génius. Níl ako zdroj života a úrody bol aj základnou komunikačnou cestou. Pre Egypt to bola vlastne „diaľnica", využívaná na cesty z jedného konca na druhý, ekonomická os, ktorá podporovala styky medzi krajmi a upevňovala súdržnosť spoločnosti. Severozápadný vietor umožňoval aj plavbu proti prúdu a pri plavbe dolu prúdom bolo zase možné použiť plachty, ak bol prúd príliš rýchly.

Odrazu sa objaví kráľ. Pôsobivá, majestátna osobnosť, s bielou korunou Horného Egypta na hlave. To už nie je náčelník kmeňa, ale skutočný vládca. Koruna je toho neklamným dôkazom. Jeho meno však zostáva záhadou: je napísané hieroglyfom v podobe škorpióna, ktorého čítanie nie je dokázané. A tak ho zjednodušene nazývame kráľ Škorpión. Pripisuje sa mu viacero predmetov, napríklad nádoba z Tury a obetné dary nájdené v chráme v Hierakonpole (v jazyku starovekých Egypťanov Nechen). Základným dokumentom je však obdivuhodný fragment hlavy ceremoniálneho kyja pochádzajúci tiež zo sídla pri Hierakonpole. Dnes sa nachádza v Ashmolean Museum v Oxforde. Je z vápenca a reliéfy na ňom zobrazujú niekoľko scén zachytávajúcich objavenie faraóna v dejinách. Výjavy sú rozdelené do troch registrov, čo je typickým znakom starovekého egyptského umenia. V najvyššom registri vidno štandardy krajov, ako aj mŕtve vtáky – pravdepodobne cíbiky - a luky visiace na štítoch so symbolmi krajov. V alegorickom sprievode krajov spoznávame symbol boha Sutecha (kompozitné zviera) a boha Mina podivného tvaru, o ktorom sa nazdávame, že ide o meteorit. Tento „kreslený seriál", ako by sme ho mohli nazvať, má svoj presný význam: kráľ Škorpión vyhlásil svoju moc nad krajmi Horného Egypta. Na čele vojska porazil populáciu symbolicky znázornenú vtákmi cíbikmi a šípmi, nepochybne obyvateľov delty Nílu a kočovníkov žijúcich na hraniciach Egypta a v oázach. Tak pred nami ožíva veľké víťazstvo Juhu nad Severom. Tu je začiatok vládcu národného významu, ktorý je napriek všetkému iba pánom Horného Egypta. Treba poznamenať, že kráľ Škorpión sa v tejto scéne nedal zobraziť ako dobyvateľ. Stretávame sa s ním až v druhom registri, v kontexte mieru a budovania. Na hlave má bielu korunu, je odetý v slávnostnom rúchu so zvieracím chvostom pripevneným k opasku, padajúcim dozadu. Oboma rukami drží motyku a kope ňou kanál. Oproti nemu, povyše jeho tváre, je sedemcípa hviezda a škorpión. Vývesný znak predchádza samotného kráľa iste preto, aby oznámil krajine ním započaté dielo. Jeden kňaz odnáša v koši zem, ktorú faraón vykopal. Ústrednou postavou výjavu je postava kráľa, obrovská v porovnaní s jeho služobníctvom. Malé postavy služobníkov a obrovská postava vládcu, to je tiež konštantný znak umeleckého výrazu Egypťanov. Nie je v tom nijaká megalománia, iba snaha vyjadriť rozdiel medzi zobrazovanými bytosťami: medzi kráľom-bohom na jednej strane a ľudskými bytosťami na druhej strane. To isté pravidlo a obdobná myšlienka sa môže vzťahovať na správcov veľkých majetkov: šľachtic, ktorý sedí nad tromi registrami znázorňujúcimi rôznych remeselníkov v jeho krajine, pozoruje ľudí, za ktorých je zodpovedný a ochraňuje ich zo svojej výšky. Jeho postava a veľkosť sa zväčšujú s jeho schopnosťou riadiť iných a dohliadať na tých, ktorých zamestnáva. To isté platí pre faraónov. Kráľ Škorpión sa pred nami objavuje v rituálnom obrade, v obrade vzniku. 0 3500 rokov neskôr, v sieňach ptolemaiovských chrámov, ako je Esna alebo Kóm Ombo (po egyptsky Nubet), uvidíme takých rímskych panovníkov, ako boli Severus, Caracala a Decius, oblečených ako egyptskí faraóni, pri výkope základov a vytyčovaní bodov na výpočet orientácie budúceho chrámu. Práca kráľa Škorpióna evokuje súčasne výstavbu zavodňovacích kanálov, základného ekonomického činu, ako aj posvätnosť vlastníctva zeme. Isté je, že kultovými stánkami v jeho dobe boli iba kaplnky postavené z ľahkých materiálov, chránené ohradou. V ničom sa nepodobali na obrovské grécke či rímske chrámy. Gestá kráľov sú však totožné. Na jednej doske z archaického obdobia vidíme hradby mesta a nad nimi symbolické postavy leva, sokolov a škorpióna, ktorí držia motyku. Interpretácia je neľahká. Ide o viaceré podoby egyptského kráľa? Alebo je to zobrazenie viacerých náčelníkov, ktorí vytvorili koalíciu, a kráľ Škorpión bol jej súčasťou? Dlho sa myslelo, že táto scéna zobrazuje rozbitie osady.