Egypt

Menimu sa pripisuje aj objav prepychu, alebo aspoň pohodlia. Táto legenda by mala byt' naozaj pravdivá, lebo v krajine sa už vyrábali stoličky, drevené truhlice a toaletné kufríky, dózy na voňavky, farbivá a šperky, jednoduché odevy ako bedrové suknice pre mužov a dlhé plisované šaty pre ženy. Kráľovský materiál, čiže papyrus umožňuje písať na prenosnú a uložiteľnú plochu. Informácie o armáde a súdnictve nám chýbajú, hoci vojsko určite existovalo, keďže umožnilo Menimu dobyť sever. Sám faraón bol jeho najvyšším veliteľom. Bol aj najvyšším sudcom, ktorý aplikoval súbor nepísaných zákonov. Je možné, že každý kraj mal svoj tribunál a zvykové právo, ktorými sa odlišoval od susedného kraja. Pohybujeme sa však po veľmi neistej pôde, no predsa len musíme uznať, že staroveký Egypt nepoznal otroctvo. Na rozdiel od Grécka a Ríma v Egypte nikdy nebola ľudská bytosť úplne zbavená práv a zredukovaná na vec či akýsi živý stroj. Tí, ktorých niektorí historici starého Egypta neprávom nazývajú „otroci", mohli totiž vlastniť pôdu a obrábať ju po práci na veľkom hospodárstve. Mohli by sme teda hovoriť o poddanstve, ale v nijakom prípade o otroctve, a to je jedna z najvýznamnejších hodnôt faraónskej civilizácie.
0 Meniho smrti nevieme nič isté. Legenda hovorí, že kráľa prenasledovali psy po okolí jazera Moeris a bol nútený vojsť do vody, kde sa asi stal korisťou krokodíla. Treba v nej vidieť symbolický príbeh, lebo bohom tohto kraja bol Sobek s hlavou krokodíla. Iné legendy hovoria, že prvého faraóna zabil hroch počas poľovačky, a ďalšia zase, že zomrel vo veku šesťdesiatdva rokov.
Ďalšie neoverené údaje sa týkajú jeho rodiny. Meniho manželka vraj vynašla vodu na vlasy a jeho syn Džer (po grécky Atotis), ktorý bol jeho následníkom, sa vraj venoval lekárstvu a bol údajne zavraždený. Takéto a im podobné výmysly sú často gréckeho pôvodu a týkajú sa mnohých faraónov. Isté však je, že Meniho syn zväčšil, alebo postavil kráľovský palác v Menneferi a že sám patril do kasty kňazov. Prvé dve dynastie pokračovali v diele Meniho. Koncom druhej dynastie žil v Egypte zocelený národ, ktorého bohatstvo sa neustále zväčšovalo. Krajina mala hlavné mesto, jednotnú správu a vyspelé remeselníctvo. Inštitúcia kráľovstva bola pevne zakotvená. Všetko bolo pripravené na nový skok vpred.



DŽOSER VELKOLEPÝ
Príchodom faraóna Džosera na trón sa začína obdobie egyptskej Starej ríše. Džoser vládol od r. 2640 do r. 2575, alebo od 2625 do r. 2605. Prenesme sa teda do 27. storočia pred Kristom, na začiatok 3. dynastie. Staroveký Egypt prežíva jedno z najslávnejších období svojich dejín a možno právom povedať, že je to „Džoserovo storočie".
Podľa A. H. Gardinera je možné považovať Džosera za skutočného zakladateľa 3. dynastie, ktorý spôsobil, ako uvidíme, rozhodujúci zvrat vo vývoji náboženstva, umení a pravdepodobne aj spoločnosti starovekého Egypta. Jeden nepatrný detail poukazuje na to, do akej miery Džoser otvára novú epochu prinášajúcu nové javy: v kráľovskom zozname z Turínskeho papyrusu sa medzi menami faraónov zjavne vyníma Džoserovo meno. Len jeho meno zapísal pisár celkom výnimočne - červeným atramentom. V skutočnosti je to naozaj maličkosť na zdôraznenie takého výnimočného vládcu, jedného z najväčších, ak nie priamo najväčšieho egyptského faraóna. Egyptský kňaz Manehto, ktorý zaviedol zoznamy kráľov, ho nazýva Tosortros a upresňuje, že ním sa začína nová dynastia. Čo sa týka „historických faktov", o 3. dynastii nevieme takmer nič. Presný počet a poradie následníkov kráľov je stále záhadou. Dokonca nie je isté ani to, či Džoser bol skutočne prvým faraónom dynastie. Tieto hmlisté miesta však nemohli zatieniť líniu vrcholov - mocné osobnosti, akými boli sám kráľ Džoser, jeho „prvý minister" Imhotep a geniálni architekti zo Sakkary.