Existuje aj pravdepodobnejšia hypotéza: motyka je skutočne nástrojom budovania, a nie zbraňou; kráľ Škorpión a jeho spojenci konali teda ako zakladatelia osád, pravdepodobne v močaristých oblastiach, ktoré dovtedy neboli využívané, a tak zhodnotili aj pásy zeme v delte Nílu. Je možné, že v čase, keď vznikla táto doska nazývaná „Líbyjský tribút", bolo možné, že bol Škorpión ešte iba jedným z lokálnych vládcov. Vráťme sa však k hlavici kyja, ktorého tretí register znázorňuje kľukatý tok Nílu a roľníkov pri práci. Kráľ Škorpión ukazuje týmto spôsobom, že počas svojej vlády podporoval ekonomické aktivity krajiny.
Zvrchovaným panovníkom je boh Hor. Škorpión je chránencom božského sokola a ako vládca Horného Egypta má titul „ten, ktorý patrí trstine" ako všetci faraóni. Nosí jednoduché šaty. Za pásom má býčí chvost, symbol moci. Jeho úloha kráľa-mága spočíva vo vedení víťazných bitiek, ale aj v zabezpečení pôdy a žatvy. Tieto základné úlohy zobrazujú výjavy na hlavici kyja. A jeden z nich si zasluhuje osobitnú pozornosť - sú to záplavy. Podľa slávneho Herodotovho výroku je Egypt darom rieky Níl. Bez geniálnej činnosti Egypťanov konfrontovaných s prekvapujúcim prírodným javom by však zostal iba prázdnym slovom. 6500 km dlhý Níl pramení pri rovníku, preteká Sudánom, Núbiou a prekonáva šesť kataraktov, kým dorazí do Egypta. V júni jeho hladina postupne stúpa. V júli sa jeho vody zakalia bahnom a sfarbia do hnedočervena. Spôsobuje to splavený materiál pochádzajúci z Etiópie; totiž abesínske bahno je bohaté na živiny a dáva naplaveninám Nílu mimoriadnu kvalitu. Vody z tropických oblastí putujú teda od konca mája či začiatku júna a do Egypta dorazia až v lete, keď slnko najviac páli. V júli sa rieka vylieva z koryta, zalieva Egypt a zanecháva tu úrodné naplaveniny. Keď jej vody v októbri opadnú, možno siať. Roľníci veľmi rýchlo pochopili, že môžu získať aj tri úrody ročne pod podmienkou, že vybudujú zavlažovací systém. A práve vtedy zasiahne faraón. Takýto projekt si totiž vyžaduje aktívnu účasť štátu. Zavlažovanie, výkop kanálov a ich udržiavanie, ak má byť účinné, si vyžaduje, aby ho zorganizoval faraón. Výjavy vytesané na hlavici kyja z Hierakonpola dokazujú, že kráľ Škorpión, vládca Horného Egypta, jasne pochopil význam ovládnutia a využívania záplav Nílu. Kanály sú ako krvné riečište, ktoré umožňuje životu prúdiť v obrovskom tele, akým je egyptská zem. Je jasné, že po klimatických zmenách, ktoré spôsobili opadnutie vôd a dali ľuďom novú pôdu na obrábanie, boli vynájdené aj primitívne zavlažovacie postupy. V Núbii sa našli stopy týchto prvých zavlažovacích techník vo forme zdrží, kde zachytávali záplavovú vodu. Genialita egyptských kráľov však spočívala v tom, že vytvorili komplexný plán zavlažovania. Každý rok bolo treba splanírovať obrábateľnú pôdu, upevniť zadržiavacie hrádze a vyčistiť kanály. V čase medzi dvoma záplavami sa musel urobiť kus práce podľa presného plánu. Samotné hrádze sa nestavali akokoľvek a kdekoľvek. To všetko si vyžadovalo existenciu úradu stavbyvedúcich, ktorí rozhodovali o tom, ako maximálne využiť úrodnú energiu poskytovanú záplavami. Jedine silná a centralizovaná moc, ktorú stelesňoval faraón, bola schopná úspešne realizovať takúto úlohu. V tomto smere bol kráľ Škorpión geniálnym inovátorom. On vytrhol Egypt zo staroveku, keď ho naučil ovládať prírodný živel, ktorý sa mohol stať zdrojom významného bohatstva. Dnes nám jeho dielo pripadá jednoduché, až samozrejmé. Keď sa však prenesieme do jeho doby, musíme uznať, že to bol génius. Níl ako zdroj života a úrody bol aj základnou komunikačnou cestou. Pre Egypt to bola vlastne „diaľnica", využívaná na cesty z jedného konca na druhý, ekonomická os, ktorá podporovala styky medzi krajmi a upevňovala súdržnosť spoločnosti. Severozápadný vietor umožňoval aj plavbu proti prúdu a pri plavbe dolu prúdom bolo zase možné použiť plachty, ak bol prúd príliš rýchly.