Egypt - faraoni

Magické schopnosti faraóna vysvetľujú aj jeho vojenské úspechy. Je mimoriadne chrabrý a nebojí sa nijakého nepriateľa. Chránia ho bohovia a dávajú mu silu zvíťaziť, preto mu vždy nakoniec pri nohách leží deväť lukov, čiže symbol cudzích krajín. Takto faraón za pomoci celého vesmíru bráni ničivým silám zničiť započaté dielo. Ako uvidíme, vo vojnách, ktoré Egypt viedol, by sa nemalo na takéto videnie zabúdať. Výjavy z bojov, zobrazené na stenách chrámov, sú v tomto smere výrečné. Slnečný kráľ, vladár stelesňujúci poriadok sveta, víťazí nad neporiadkom, chaosom neorganizovaných tieňov. Faraón akoby nejakým spôsobom nepriateľa uhranul, aby ho mohol lepšie spacifikovať.
„Kráľ zomrel, nech žije kráľ," táto fráza, dobre známa v kontexte francúzskeho kráľovstva, vystihuje aj egyptský spôsob kraľovania. Smrť' faraóna je tou najdramatickejšou udalosťou, akú si možno predstaviť. Slnko sa stratí, harmónia je ohrozená, celá spoločnosť sa môže prepadnúť do ničoty. Kráľ v skutočnosti nezomiera. Opúšťa svet ľudí, vystúpi na horizont, dostane sa do neba a spojí sa so svojím stvoriteľom. Pláva v nebeskom priestore, kde sa stane hviezdou. Z hviezdneho vesmíru, ktorý je nad nami, svietiace duše faraónov neustále ovplyvňujú osud ľudí. Zem, presnejšie povedané ľudia na zemi žijú v úzkosti. Smútia a netrpezlivo očakávajú následníka, ktorý ukončí zmätok a osvieti nový Egypt múdrosťou kráľov. V mnohých prípadoch starnúci faraón ešte za svojho života prijal na trón po svojom boku svojho syna alebo následníka s cieľom predísť takémuto obdobiu anarchie. Ľudia na zemi sa zaoberajú mumifikovaním mŕtveho kráľa a jeho uložením do hrobky, do tej hrobky, ktorú si dal postaviť, keď si počas celej svojej pozemskej existencie pripravoval bývanie na večnosť. Ako sme už povedali, kráľ nezomiera, žije ďalej, iba v inej forme. Svedčí o tom text Ramesseho II. známy ako Veľký venovací nápis z Abdžu (Abydosu, kde žiada svojho otca, zosnulého Setchiho I., aby sa za neho prihovoril u boha Rea, u ktorého sa nachádza. Stať sa faraónom znamená vystúpiť na trón počas slávnostnej korunovácie. Ide o zázračný rituál, porovnateľný so stredovekými „mystériami". Celý Egypt sa zúčastňuje na korunovácii svojho kráľa, živého stelesnenia boha Hora, keď kráľ prijíma dedičstvo od svojho otca Usira (Osirisa). Bohovia, bohyne a všetky egyptské kraje sa zúčastňujú na korunovácii. Počas výstupu nového faraóna na trón ho predstavujú božským predkom, ktorí sídlia v svätyniach a bdejú nad správnym priebehom ceremónie. Ústredným bodom obradu je samotná korunovácia: kráľ dostane dve koruny. Prvá, červená, symbolizuje Dolný Egypt, druhá biela, je symbolom Horného Egypta. Hora Sutech, bohovia a ochrancovia oboch území, posväcujú kráľa a odovzdávajú mu život. V tej chvíli sa koná akt „spojenia Obidvoch krajín", nové spojenie Juhu a Severu, nastolenie jednoty, ktorú rozbila smrť' predchádzajúceho faraóna. Súčasťou korunovácie sú aj ďalšie obrady, napríklad: faraón vykoná symbolický beh okolo hradieb mesta Mennoferu (Memfisa), najstaršieho hlavného mesta zjednoteného Egypta. Boh Thovt a bohyňa Sešat, záhadná patrónka písma a pisárov, držiteľka sedemcípej hviezdy, vyryjú do posvätného stromu v Heliopole trónne mená nového kráľa. Korunováciou sa vracajú šťastné časy. Zatiaľ čo tento obrad sa odohráva v tajomnom prítmí chrámu, vonku sa koná ľudová veselica. Egypťania mali veľmi radi slávnosti. Korunováciu sprevádzalo veselé hýrenie, hostiny a pitky, čo bolo celkom normálne v krajine, kde pestovanie viniča malo svoju vážnosť. „Krajina dostala nového vladára, zase svitnú krásne časy. Vyhladnutí sa najedia dosýta, smädní sa napijú, nahí dostanú odev."