Egypt

Pojem ríša nepochádza od Champolliona, ktorý hovoril len o dynastiách, ale od pruského diplomata Carla Josiasa von Bunsena, ktorý r. 1844 aplikoval na egyptskú históriu model Svätej ríše rímskej nemeckého národa. Znamená to, že pri jeho používaní treba byť opatrný, tým viac, že egyptská politika, ani v časoch Novej ríše, nebola „imperialistická" v modernom zmysle slova. A ako analyzujú vlastné dejiny sami Egypťania? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Grécka a rímska civilizácia inšpirovala vlastných historikov, ktorý skúmali svoju minulosť a interpretovali ju. Napriek dlhému obdobiu civilizácie faraónov nie je však známy ani jeden egyptský autor, ktorý by napísal dejiny svojej krajiny. Toto zistenie je dôležité, lebo nám umožňuje preniknúť do podstaty egyptského myslenia, ktoré vyrástlo z večnosti a z pocitu, ktorý sa nemenil napriek plynúcemu času. Civilizácia faraónov vôbec nie je statická či nehybná, ako sa o nej veľmi často písalo; naopak, neustále sa obnovuje. Buduje sa a tvorí, znovu objavuje svojho ducha, ale nedá sa povedať, že by stavala na ústrednej dogme našich moderných civilizácií na pokroku. Pre Egypt, podľa vyjadrenia M. Eliadeho, je mýtus čiže ozajstný príbeh na počiatku všetkého. Každý kráľ situuje prvý rok svojej vlády na prvopočiatok a panovanie každého ďalšieho kráľa je novou epochou. Dôležitý nieje dátum, ale začlenenie faraóna do kozmického poriadku. V zmysle modernej terminológie neexistuje teda staroveký Egypt „z historického pohľadu". Pri dejinách faraónov je dôležité pochopiť históriu ako oslavu ich ľudu, ako oslavu jednoty prírody a bohov. Označovať egyptský štát za „politický konzervativizmus" len preto, že ním nezmietali náhle skoky a sociálne otrasy, je prejavom neznalosti hodnoty, akú má posvätná tradícia, čiže sila permanentnej obnovy. Z nápisov je zrejmé, že faraóni žili s vedomím
„času bohov" a „času predkov", s povedomím znovunastoľovania „prvého razu" a takýmito výrazmi označovali zrod života a znovuobjavovanie strateného raja. Zoznamy kráľov, o ktorých sme sa zmienili, sa začínajú kráľovstvom bohov, po nich nasledujú polobohovia, bytosti svetla a potom pokračovatelia boha Hora, predchodcovia prvého kráľa-človeka, Meniho. Pre Egypťanov to nie je nijaká fikcia. Je to najlepší spôsob ako potvrdiť, že kráľovstvo sa zrodilo z božstva a že vzor, na ktorý sa každý kráľ odvoláva, je nadľudského pôvodu. Faraónska spoločnosť, zoskupená a zorganizovaná okolo svojho kráľa-boha, dôsledne vychádzala z tohto princípu. Musíme uznať, že napriek množstvu dokumentov skutočné historické pramene sú zriedkavé. Musíme skúmať náhodné pamiatky a texty, dávať pozor na zmienky, starostlivo skúmať „životopisy" a príbehy o hrdinských činoch kráľov. Dejiny starovekého Egypta, ktoré teraz píšeme, obsahujú rozsiahle hmlisté miesta. Z tridsiatich dynastií poznáme len tretinu - aj to iba čiastočne - takých, ktorých chronológiu môžeme prezentovať s akou-takou presnosťou. Takzvané „prechodné obdobia" sú najhmlistejšie. Nemali by sme sa dať zlákať koncepciou dynastie, hoci vyzerá dôveryhodne. V skutočnosti nevieme, prečo sa prechádzalo z jednej dynastie do druhej. Nepoznáme ani kritériá, ktoré rozhodovali o dĺžke trvania jednej dynastie: 18. dynastia je veľmi početná, zatiaľ čo v 28. dynastii je len jeden kráľ a 7. dynastia pravdepodobne ani neexistovala. Ak hodnotíme význam niektorého faraóna, často sa odvolávame na frekvenciu výskytu jeho mena na stélach, skarabeoch a v iných prameňoch. Avšak strata veľkej časti dokumentov môže byť príčinou našich omylov pri ich hodnotení. K týmto ťažkostiam sa pridružuje ďalšia, vyplývajúca zo samotnej egyptskej mentality. Faraóni, starajúci sa o večnosť, nám zanechali to, čo považovali za podstatné: svoje chrámy a svoje hrobky. Mestá, dediny, súkromné domy sa nestavali „z kameňa večnosti", ale z materiálov podliehajúcich skaze. Skoro úplne nás tak zbavili archeologických svedkov každodennej egyptskej reality v minulosti. Našťastie, „scény zo súkromného života" bohato ilustrované na stenách hrobiek, nám túto minulosť rekonštruujú. V tomto kontexte však netreba zabúdať, že majú často istý symbolický význam, ktorý prevyšuje ich materiálny aspekt. Táto mentalita viedla faraónov k tomu, aby manipulovali s históriou spôsobom, ktorý nás zavádza. Znamená to, že kráľ si napríklad môže požičať od svojich predchodcov istú scénu, ktorá sa a popri javila ako historická, ale takto získala nadčasovú hodnotu. Scénu zajatia porazených Líbyjčanov nachádzame napríklad za vlády faraóna Sahureho (Stará ríša, 5. dynastia), Pepiho II. (Stará ríša, 6. dynastia), Taharku (Neskorá doba, 25. dynastia). Týmto kráľom však nešlo o historický detail, ale o podriadenie nepriateľa, symbolizujúceho chaos, kráľovi - symbolu vesmírneho poriadku. Je možné, že Taharka v skutočnosti nikdy nebojoval proti Líbyjčanom, a je tiež možné, že ten zápas zviedol. Pre neho však bolo pri zobrazení takejto scény podstatné to, že mohol nadviazať na slávnu minulosť a zachoval ideál harmónie, ako mu to predpisovala jeho funkcia. Keď jeden z najslávnejších britských egyptológov, sir Alan Gardiner, ktorému historická veda vďačí za mnohé, píše, že arabské kroniky, hovoriace o trvalom nepriateľstve, rodinných hádkach a vraždách, poskytujú dobrý obraz o každodennej realite v časoch faraónov, myslíme si, že sa mýli. Ak sa niektoré veci, napr. život roľníkov takmer vôbec nezmenili od čias starovekého Egypta, kľúčom k tejto civilizácii nemôže byť arabský svet súčasného Egypta, ale samotná inštitúcia faraóna. Ona držala spoločnosť pri živote, formovala jej ducha, dušu a vnímavosť starovekých Egypťanov. Akékoľvek porovnávanie so spoločnosťou, ktorá je založená na celkom odlišných kritériách, by mohlo viesť len do slepej uličky. Jeden obyčajný „detail" výborne pomáha pochopiť náš zámer: moderný Egypt je hlboko poznačený praktizovaním príkazov svätej knihy, Koránu. Staroveký Egypt vo svojej mimoriadnej múdrosti nikdy nepoznal jedno Písmo sväté, ktoré by dávalo odpoveď na všetko. Každé veľké mesto malo vlastnú teológiu. V centre egyptského myslenia je kráľ, v centre histórie spoločnosť. Baillet hovorí, že faraón je „srdce kolektívneho bytia Egypta". Alexander Moret v jednom zo svojich najvýznamnejších diel Du caractére religieux de la royauté pharaonique (0 náboženskom charaktere kráľovstva faraónov) zdôraznil, že hlava egyptského štátu nebola suverénnym vládcom v úzkom politickom zmysle, ako to chápeme dnes. Faraón je potomok bohov, ktorí vládnu nad nebom i zemou. A ako boh dostáva od slávnych predkov dedičstvo, egyptskú krajinu, nad ktorou má bdieť ako nad najvzácnejším pokladom. Faraóna určoval za vládcu boh Re ešte vtedy, keď sa nachádzal „vo vajíčku", ako hovorí egyptský výraz. Táto solárna alchýmia smeruje k vzniku svetelnej bytosti, ktorá podľa mýtov o teogamii (najmä o procese počatia a zrode božstva) bude plodom spojenia boha a smrteľníčky. Nikdy by sme teda nemali posudzovať činy faraónov len z čisto svetského hľadiska. Nezávisle od individuality človeka, ktorý tento „post" zastával, všetci slúžili veľmi zvláštnej koncepcii moci, v ktorej prvoradá je ich náboženská úloha. V starovekom Egypte chrám a palác neboli oddelené, a preto nemožno hovoriť na jednej strane o náboženstve a na druhej strane o štáte. Egyptské náboženstvo ako doktrína skutočne nie je porovnateľné ani s katolicizmom, ani s islamom. Nepozná credo ani články viery, je založené na mýtoch, symboloch a rituáloch. Kňazi nemajú povinnosť učiť ľud, ani byť misionármi. Považujú sa za špecialistov na veci posvätné, za znalcov, ktorí udržujú život manipulujúc božskou energiou v chrámových laboratóriách. A najkvalifikovanejším učiteľom z nich všetkých je faraón. Náboženstvo sa neviaže ani na individuálnu modlitbu, tá je v Egypte druhoradým javom. Náboženský život je základnou povinnosťou štátu, zmyslom jeho existencie, určuje politické, spoločenské a hospodárske štruktúry. Náboženstvo pre nich nikdy nebolo súkromnou vecou, ktorej by individuálna voľba mohla pridať viac alebo menej dôležitosti: tak ako u predhistorických klanov v pradávnych dobách tvorí náboženstvo samotnú štruktúru sociálneho a národného života, ktorého riadenie má v rukách vládca.1