KRÁL ŠKORPIÓN A ÚSVIT CIVILIZÁCIE

Pred päťdesiatimi miliónmi rokov bol celý Egypt pravdepodobne zaliaty morom. Keď voda postupne ustúpila, Níl začal hĺbiť svoje údolie. Jeho delta ešte neexistovala v tej podobe, ako ju poznáme dnes. Následkom vzostupných pohybov údolia a definitívneho vyhĺbenia koryta Nílu, ako aj klimatických zmien vznikla veľmi svojrázna krajina. Staroveký Egypt bol rozsiahlou oázou, zatiaľ čo okolité krajiny trpeli suchom. A práve tu sa zrodila súdržná civilizácia. Severný Egypt, delta Nílu bola močaristá a niektoré jej časti priam nepreniknuteľné. V mohutnom tŕstí a papyruse žili kŕdle vtáctva, žeriavov, kačíc, prepelíc a podobne. Krokodíly a hrochy vládli vo vodách, kde žilo veľké množstvo rýb. Bolo to skutočné more, kde najvyššie byle šachora siahali až do výšky šiestich metrov. Pre človeka tu nebolo miesta. V historickej dobe bol šachor papyrusový, ktorý sa dnes už v Egypte nevyskytuje, hlavnou surovinou: písalo sa naň, vyrábali sa z neho napríklad člny, laná, rohože aj sandále. Táto rastlina ešte dlho zostávala pre Egypťanov symbolom životnej sily, a preto v chrámoch stavali stĺpy v tvare papyrusu, ktoré mali stelesňovať silu rastlinstva.
V Hornom Egypte brehy údolia Nílu ešte pokrývala vegetácia. Nachádzali sa tu aj papyrusové lesy. Začalo sa ukladať nílske bahno, a tak sa začiatkom neolitu vytvára pôda pre budúcu roľnícku civilizáciu. Čoskoro sa prejavil kontrast medzi černozemou v kultivovanej časti Egypta a červenou pôdou v púšťových oblastiach. Postupne vznikal dlhý obrábaný pás zeme prechádzajúci nebezpečnými a nehostinnými oblasťami. Na západnom brehu je Líbyjská púšť, súčasť miestami kamenistej a miestami piesočnatej Sahary. V tom čase púšť ešte nebola rozsiahla ako dnes; vyskytli sa tu aj pastviny, ba aj orná pôda. Žila tu líbyjská populácia, ktorá nikdy nedosiahla vysokú kultúrnu úroveň Egypťanov. Líbyjčania mali bledú pokožku, modré oči a červené vlasy, do ktorých si vkladali vtáčie pierka na znak svojej rasy. Líbyjčania pravdepodobne obývali oázy Síwa, Farafra, Dachleh, Charga a Baharíja. lch vzťahy s Egypťanmi boli vždy problematické. Pobrežie nebolo oveľa pohostinnejšie, ale bola to strategická prístupová cesta do oblastí tvoriacich Palestínu a lemujúcich Sinajský polostrov. Tak ako na východ od Geptu (dnešný Kuft) aj tu vybudovali Egypťania prístupové cesty k baniam, kde objavili zlato, malachit, med a tyrkys. V meste Serabit el-Chadim čoskoro uctievali „Pani tyrkysov" - Hathor. Podmienky ťažby boli veľmi náročné, avšak veľa kráľov, ako uvidíme ďalej, prispelo k spriechodneniu púšte a k zlepšeniu pracovných podmienok v baniach. Smerom na juh, za prvým kataraktom, leží Núbia, krajina oveľa chudobnejšia než Egypt. Jej exotické produkty a zlato boli však pre faraónov veľmi príťažlivé. Núbiu, ktorá bola niekedy kolóniou, inokedy zas viac-menej nezávislou krajinou, však nikdy nepovažovali za súčasť Egypta. Jej obyvatelia nehovorili po egyptsky, mali inú kultúru a iné zvyky. Katarakty na Níle, čiže rýchle prúdy spôsobené obrovskými balvanmi prehradzujúcimi tok rieky, tvorili prekážku pre pohyb ľudí i myšlienok. Egyptský starovek je málo známy. Obdobie pred prvým faraónom Menim podľa Egypťanov zahŕňa obdobie, keď vládli dynastie bohov. Po nich nasledovali služobníci boha Hora, ktorí pripravili nástup ľudí na trón. Výskumy v teréne poskytujú rovnaké množstvo otázok ako odpovedí. Známe sú sídla, exhumujú sa ďalšie staroveké predmety, pokúšame sa zostaviť periodizačné systémy. Napriek tomu udalosti zostávajú nepresne zoradené. Pravdepodobne najstaršie stopy prítomnosti človeka sa dajú odhaliť v oblasti VVasetu (Téb). Isté je, že prapôvodní obyvatelia Egypta trpeli nedostatkom vody a rozširovaním púšte, čo ich nútilo sústreďovať sa v okolí vodných zdrojov, v oázach a pozdĺž toku Nílu.