Ak teda nie sú známe jaskynné obydlia, konštatujeme, že egyptský starovek nepredstavuje nič originálne v porovnaní s klasickými schémami, ktoré vypracovali znalci staroveku. Ľudia najstarších dôb sa venovali lovu, zberu, opracovávali pazúrik a iné tvrdé kamene. Skôr než sa usadili, žili asi kočovným spôsobom života, venovali sa pastierstvu na savanách, ktoré boli od 7. do 3. tisícročia čoraz nehostinnejšie. Objavuje sa tkáčstvo, košikárstvo a hrnčiarstvo. Vieme, že obilie sa v údolí Nílu začalo pestovať medzi rokmi 4600 až 4200 pred n. I. a pripravilo tak rozvoj roľníctva. Pravdepodobne v tomto období ľudia začali aj zavlažovať, siať do usadených naplavenín, organizovať lov a rybolov, stavať obetné miesta bohom, hĺbiť hroby, kam ukladali vzácne predmety, ktoré mali slúžiť zosnulým na druhom svete. Egyptský starovek je predovšetkým prekvapujúcou dobou kamennou, keď remeselná zručnosť dosiahla majstrovstvo, ktoré počas doby faraónov nikdy neupadlo. Dokonalosť spracovania možno konštatovať podľa nožov, kyjakov, náradia či nádob.
Vytváranie koryta a údolia Nílu sa skončilo okolo r. 4000 pred n. I. a bola to významná udalosť. Ráz krajiny sa ustálil. Človek sa jej naozaj zmocnil a začal ju meniť, aby zlepšil svoje životné podmienky. Takto sa rodil Egypt. Usadlý spôsob života priniesol postupné vytváranie miestnych kultúr, v ktorých je dosť ťažké určiť vplyv Afriky. Z konca paleolitu sú skutočne známe mnohé africké oblasti, kde sa objavili na stenách jaskýň maľby zobrazujúce postavy ľudí a zvierat v pohybe, napríklad pštrosy a slony, ba niektoré z nich sa možno stali aj symbolmi egyptských krajov. Vzťahy medzi Egyptom a Afrikou v období staroveku však zostávajú nejasné. Ak hovoríme o rodiacej sa civilizácii, ide o dosť primitívnu civilizáciu: neexistujú mestá ani veľké stavby, iba chatrče z trstiny, naplavenín a blatovej malty, jednoduché hroby, niekedy iba obyčajné diery v zemi. Zdá sa, že niet ničoho, čo by naznačovalo zrod veľkej kultúry a najmocnejšieho štátu staroveku. V dedinách ako Merimde, Beni Salam na severozápad od Káhiry, na okraji púšte objavili zvyšky obilnej sýpky a ozdobné predmety zo slonoviny. V mestách Tasa a Badari, medzi mestami Siut (Asijú) a Chmunu (Ešmunén), vyrábali keramiku a používali meď. Meď slúžila na výrobu nástrojov, zbraní a toaletných predmetov. V tzv. gerzénskom období sa na nádobách objavujú motívy ľudí, lodí a zvierat a symboly krajov. Dediny sa pravdepodobne spájali do väčších zoskupení a jednotlivé rody pritom spájali svoje zdroje a pracovné kapacity. Začína sa prejavovať fenomén hierarchizácie, presadzuje sa moc najautoritatívnejšieho a najuznávanejšieho vodcu. Okolo neho sa združuje elita. V prípade stretu medzi dvoma veľkými osadami, snažiacimi sa potvrdiť svoju suverenitu na určitom území, môže prepuknúť konflikt. Každý rod sa usiluje charakterizovať nejakým posvätným znakom, často zvieracieho tvaru. Slovom, vznikajú miestne „kniežatstvá", rozvíjajú sa a pomaly rozširujú svoju obrábanú pôdu a lovné revíry. Za zmienku stojí aj to, že telá mŕtvych zvierat, napr. šakalov, býkov, baranov a gaziel začínajú ukladať do pásov látky a ľanových rubášov. Táto koncepcia posvätnosti zvierat neskôr nepochybne veľmi prekvapila gréckych cestovateľov. Náboženské tradície, ako aj uchovávanie mŕtvych v rakvách i voľba západného brehu Nílu za miesto nekropol vznikli vo veľmi dávnych časoch.