Výsledok je jasný. Narmer pokračoval v Škorpiónovom diele a dospel k logickému vyústeniu. Po upevnení svojej moci na juhu vládol teraz nad celou krajinou. Je tu však problém. Zoznamy kráľov sa skutočne začínajú istým faraónom nazývaným Meni. Jemu sa pripisuje zjednotenie, on je zakladateľom novej a originálnej kultúry v porovnaní s tými, ktoré sa na egyptskom území nachádzali predtým. Z tohto hľadiska je prekvapujúci aj výjav v Ramesseu - vo wasetskom zádušnom chráme Ramesseho II. - znázorňujúci sprievod kňazov počas náboženskej slávnosti. Každý kňaz nesie obraz jedného kráľa a podľa počtu panovníkov nechýba ani postava záhadného Meniho, ktorý sa teda uchoval v pamäti. Dnes, po dlhých diskusiách sa prijal názor, že Meni a Narmer je pravdepodobne tá istá osoba. Meni, prvý kráľ-človek, nasledoval po bohoch a polobohoch, ktorí vládli v krajine celé tisícročia. Už samotné jeho meno je zaujímavé. Po egyptsky sa číta ako mni, čiže „Ten, ktorý zostáva", „Ten, ktorý zotrváva", „Ten, ktorý trvá večne". Meni je teda „večný" faraón, nesmrteľný koreň, z ktorého vyrástol obrovský rodostrom dynastií. Philippe Derchain hovorí, že je to kráľ Niekto, akýsi neosobný kráľ. Iste preto sa Menimu pripisuje aj objav písma - ide o fakt síce historicky nepresný, ale zato s hlbokým náboženským významom. Hieroglyfické písmo je skutočne typickým nástrojom kultúry, a preto aj Večný Meni je pre Egypt symbolickou postavou prvého obdobia prosperity a slávy krajiny. Zakladateľ Meni potvrdil túto povesť aj tým, že založil sídelné mesto, ktorého dôležitosť trvala počas celej dlhej histórie Egypta. Podľa Manehta a Herodota sa Meni rozhodol vybudovať v krajine dôstojné centrum nového štátu, ktorý riadil. Výber miesta vyhovoval zjavným politickým dôvodom, lebo mesto Mennefer (Memfis), ktorého jeden z egyptských názvov znie: „Váha oboch krajín" sa stavalo v nílskej delte, na strategickom mieste, ktoré bolo akousi hranicou medzi Dolným a Horným Egyptom. Mesto bolo pre Staroegypťanov v prvom rade náboženským strediskom, kultovým miestom, od ktorého sa odvíjal ekonomický život. Meni premenil starú osadu, kde uctievali boha Ptaha, jedného z patrónov remeselníkov, na mesto považované za „život Obidvoch krajín", súbor pevných budov dokonalej krásy. Samotný názov Egypt možno pochádza z egyptského výrazu hut-ka-Ptah „palác Ptahovho ka" (meno hlavného chrámu v Menneferi), po grécky Aigyptos. Známa je aj legenda, podľa ktorej Meniho syn dal vystavať v Menneferi palác a pomenoval ho per-aa, „veľký príbytok". Odtiaľ pochádza výraz „faraón". Ako si predstaviť toto prvé sídelné mesto, Meniho vrcholné dielo? Istotne ho tvorili domy postavené z nepálenej tehly, veľké i malé obydlia so záhradami. Uprostred bola prijímacia miestnosť, cez ktorú sa vstupovalo do súkromných bytov. Mesto Mennefer bolo postavené na západnom brehu Nílu, neďaleko rieky. Obklopovali ho úrodné polia a palmové háje. Bola to biela pevnosť s ulicami v tieni stromov, ktorú pred záplavami chránila veľká hrádza. Takýto výtvor predpokladá vysoký stupeň civilizácie. Meni dal vyučiť veľký počet kráľovských remeselníkov, mimoriadne zručných architektov a sochárov. Ako veľkňaz boha Ptaha, ktorý mal v Menneferi obrovský chrám, stal sa náboženským vodcom remeselníkov. Aj preto v tejto oblasti dlho uctievali Meniho kult. Mesto Mennefer je nesmiernym posvätným symbolom. Podľa egyptskej mytológie sa zrod života na zemi pri stvorení sveta prejavil! vynorením prvotného pahorka uprostred vôd. Meniho meno stotožňovali s bohom, ktorý nechal život vynoriť sa vo forme tohto vŕšku, ktorým mohlo byť len sídelné mesto Mennefer. Možno tiež predpokladať, že kráľovskí robotníci vysušili pôvodnú močaristú krajinu, kde potom vykopali základy mesta. Existuje aj grécka legenda s podobnou tematikou: podľa nej Meni založil Krokodilopolis, stredisko Fajjumu, t.j. mesto, ktoré vystúpilo z vôd.