obradoch nebalili mŕtvych do rohoží alebo koží, ale ukladali ich do pleteného koša, neskôr do rakvy z pálenej hliny alebo z dosák. Rozvíjalo sa spracovávanie kovov a stolárstvo. Zdokonalilo sa používanie pazúrika a medi, ako aj tkanie látok. Hojná bola keramika zdobená pomerne zložitými výjavmi, ktoré zobrazovali napr. ľudí, lode. Nádoby z tvrdého kameňa a hlavice kyjov sa vyrábali vo veľkom.
Kráľ Škorpión bol buď pôvodcom alebo dedičom tohto spoločenského a hospodárskeho rozvoja. Ako náčelník kmeňa sa stal kráľom a vládol obyvateľstvu prosperujúcich krajov. Kam až siahalo jeho kráľovstvo? Možno po mesto Tura, severne od Menneferu (Memfisu), ktorý vtedy ešte neexistoval: je to iba hypotéza založená na objave akéhosi črepu označeného jeho menom a nájdeného na týchto miestach. Centrum života krajiny, ktorú riadil, sa nachádzalo pravdepodobne v Hierakonpole, medzi Luxorom a Asuánom. Dnes je tam len púšť, ale našiel sa tam významný komplex hrobov, ktorých steny pokrývajú maľby. Môžeme na nich vidieť výjavy z poľovačiek, súboje, tanec, plavby po mori, slovom ide o obraz už rozvinutej civilizácie. Legenda hovorí o kráľovstve, ktoré pod záštitou sokolieho kráľa trvalo vyše dvanásť storočí. V egyptskej mentalite zostáva Hierakonpolis posvätným mestom rovnako ako Puto v nílskej delte. Tu si však treba pripomenúť výstižnú analýzu amerického egyptológa J. A. Wilsona a jeho presvedčivú argumentáciu. Podľa neho „kráľovstvá" Hierakonpolis a Puto neboli kráľovskými sídlami: Hierakonpolis leží vo vyprahnutej, neúrodnej oblasti a Puto je len ostrovčekom v močarinách nílskej delty. Išlo teda zrejme o posvätné pútnické miesta obdarené božskou mocou, a nie o obývané oblasti. Medzi Líbyjčanmi a Egypťanmi zriedkavo vládlo porozumenie. Konflikty siahajú do dávnych čias. Prvý je zaznamenaný na doske nazývanej „Líbyjský tribút" a pochádzajúcej z preddynastickej doby. Na tejto kamennej pamiatke vidíme rôzne zvieratá privezené do Egypta, býky, somáre, barany. Sú na nej zobrazení aj ľudia s pierkami vo vlasoch, v bedrových zásterkách, s chráničmi na penise, ale je ťažké povedať, či ide o Líbyjčanov alebo egyptských poľovníkov. Je možné, že tento dokument pripomína prvé historicky doložené víťazstvo Egypta nad Líbyou. Líbyjský problém teda existuje od preddynastickej doby. Medzi kultúrou a ekonomickým potenciálom Egypťanov žijúcich v dedinách pri Níle a obyvateľstvom vzdialeným od tejto veľrieky je jasný rozdiel. Klimatické zmeny, ktoré spôsobili vyprahnutie voľakedy úrodných krajov, prinútili odrazu Líbyjčanov žiť v chudobnej krajine, tak ako žili beduíni v Arabskej púšti. Budú navždy žiarlivo hľadieť na bohatú egyptskú zem a občas sa odvážia k lupičským nájazdom. Oveľa neskôr sa Líbyjčanom dokonca podarilo vystúpiť na krátke obdobie na egyptský trón. Počas vlády kráľa Škorpióna vznikol teda faraónsky Egypt. Otázkou však zostáva, či k tomuto bájnemu zrodu prispela len jeho genialita alebo aj vonkajšie vplyvy. Dosky s vojnovou tematikou hovoria o konfliktoch medzi Egypťanmi a kmeňmi žijúcimi v okrajových častiach krajiny, ale nenachádzame na nich stopy po veľkej invázii prichádzajúcej zvonka, napríklad z východu. Iba na základe jediného predmetu by sme mohli vysloviť takúto hypotézu: slonovinová rukoväť noža z Gebel el-Araku, uložená v múzeu v Louvri, je ozdobená z obidvoch strán. Vidíme na nej postavu ovládajúcu dvoch levov a svorku šeliem pod nimi; na druhej strane je súboj. Ako zbrane slúžia palice. Sú tam aj lode, plávajúci ľudia a tiež utopení.