Egypt velkých faraónů

Mennefer je od čias prvej dynastie náboženským a politickým centrom, lebo tu korunovali kráľov. Každý nový kráľ bol, tak ako Meni, korunovaný dvoma korunami: ako faraón Horného a Dolného Egypta. Spojenie Obidvoch krajín je základným princípom vládnutia v tejto krajine a vždy, keď bol porušený, nastal v Egypte úpadok. Meni bol mimoriadny správca krajiny. Rozdelil ju na kraje, po grécky nazývané nomoi. Hieroglyfy, ktorými sú označené, vytvárajú pravouhlý štvoruholník, čo znamená, že sú obkolesené zavlažovacími kanálmi. Každý kraj je jednotka administratívna, geografická, hospodárska, ale najmä náboženská. Správca kraja je fakticky aj veľkňazom boha uctievaného v danom kraji. Existuje veľmi zaujímavý zoznam mien krajov vytesaný v chráme v Edfú v Hornom Egypte. Pochádza z doby Ptolemaiovcov (2500 rokov po Menim) a uvádzajú sa v ňom dôležité informácie o každej provincii. Je to akási teologicko-politická príručka, z ktorej jeden exemplár mal byť uložený v každom chráme. Ten, kto chcel poznať nejaký kraj, mal poznať jeho meno, meno jeho sídelného mesta, mal byť informovaný o relikviách, ktoré sú tam uchovávané, o uctievaných božstvách, o chrámoch a kultových miestach, mal poznať mená tých, čo sú zodpovední za kultové záležitosti, ako aj posvätné funkcie kňazov a kňažiek, mená posvätných plavidiel, vodných plôch, dátumy sviatkov, mená kanálov a poľnohospodárskych oblastí, mená posvätných stromov, ako aj zoznamy zákazov a tabu. Je ťažké hovoriť o počte krajov, ktoré založil Meni. V Starej ríši ich bolo 38 alebo 39, v Strednej ríši 42, čo teoreticky zodpovedalo počtu sudcov v Usirovom tribunáli, kde sa rozhodovalo o posmrtnom osude človeka. Znamená to, že v priebehu rokov dochádzalo k územným zmenám. Vďaka tomuto systému mohlo byť spravovanie krajiny jednoduché a účinné pod podmienkou, že správcovia krajov boli zodpovední a múdri. Nariadenia vychádzali z kráľovského paláca, smerovali do centier oblastí a postupne do menších miest a dedín. Vďaka takejto štruktúre mohol Meni pristúpiť dokonca k sčítaniu ľudu a k súpisu obrábateľnej pôdy. Delta Nílu predstavuje osobitný problém. Takmer vo všetkých egyptologických dielach sa o tejto časti Egypta dočítame, že sa nezachovali dokumenty, lebo vo vlhkom prostredí sa ani nemohli zachovať. Dnešná delta s poliami, stromami, početnými kanálmi a dedinami skutočne nie je taká ako za čias Meniho, keď to pravdepodobne bola len rozsiahla vodná plocha s bohatou vegetáciou, miesto ako stvorené na lov zveri a rybolov. Neexistovalo pobrežie s prístavmi, ktoré aj o niekoľko storočí neskôr boli len riečnymi prístavmi uprostred delty. Možno teda predpokladať, že „mestá" ako Puto a Busiris, doložené v egyptských dokumentoch, boli len svätyňami, či posvätnými miestami, kam ľudia prichádzali len počas sviatkov, a nie obývanými oblasťami. Takýto pohľad spochybňuje existenciu kráľovstva Dolného Egypta porovnateľného s Horným Egyptom z hľadiska úrovne obývaných lokalít a hustoty osídlenia. Aj víťazstvá kráľov z juhu nad severom sa javia skôr ako relatívne nenáročné pripojenia kmeňov žijúcich na dosť divokých miestach, teda išlo skôr o vývoj civilizácie než o vojenské dobývanie. Pod Meniho prísnym dohľadom sa krajina organizuje: existuje združenie remeselníkov; centrálna správa riadi sýpky, stavbu lodí a chrámov; obrábanie pôdy a chov dobytka sú tiež organizované. Je potrebné hneď zdôrazniť jednu charakteristickú črtu: všetko patrí kráľovi, lebo egyptská zem patrí jemu. On ju zdedil od samotných bohov a tí ho poverili, aby zabezpečoval jej prosperitu. Neexistuje teda osobné vlastníctvo, aj keď faraón môže poskytnúť do užívania nejaké väčšie či menšie parcely zeme tým, ktorí mu oddane slúžili. Takto vznikajú panstvá veľkých hodnostárov, ktorí sú, tak ako kráľ, zodpovední za dobrý stav svojich území.