Egypt velkých faraónů

Egyptské hospodárstvo je založené na náboženstve. Zmeny držiteľov majetkov v skutočnosti zabezpečuje chrám. Všetko sa začína obetovaním darov bohom, bez ktorého by krajina upadla do anarchie a biedy. Až keď sú uspokojení bohovia, možno pristúpiť k uspokojeniu potrieb ľudí a vhodne rozdeliť bohatstvo. Na zber úrody úzkostlivo dozerajú zapisovatelia. Časť úrody obilia putuje do sídelného mesta, kde sa uskladňuje pre prípad hladomoru. Strážené sú aj polia. Černozem je štedrá, darí sa rôznym druhom obilia, mnohým druhom zeleniny, ako šošovici, hrachu, póru, cibuli a tiež ovociu - datliam, figám, hroznu. Na sladenie sa používa včelí med. Dobytok nechýba. Dvory sú plné husí a kačíc. Egyptský roľník má rád svoju pôdu. Nežije sa mu !'ľahko, lebo práca je dosť namáhavá. Obdobie záplav mu však poskytuje príležitosť na dlhší oddych. Keď vody Nílu zaplavia krajinu, trávi čas doma. Jeho blahobyt, ako aj blahobyt všetkých jeho krajanov závisí od blahodarného rozvodnenia Nílu a jeho rozumného využitia. Meni pokračuje v diele započatom kráľom Škorpiónom a zdokonaľuje ho. Vie, že zavlažovanie je pre Egypt otázkou života a smrti. Bez neho by dary obetované Nílu boli zbytočné. Vytvorením silnej ústrednej vlády sa mohol pustiť do viacerých veľkých stavieb. Správcovia krajov sú poverení realizovať stavby podľa plánov vypracovaných kráľovskými majstrami. Na viacerých kľúčových miestach na Níle umiestnili „nílometre", ktoré umožňovali každý rok zaznamenávať, akú hladinu dosiahol Níl pri záplavách. Po vyhodnotení týchto pozorovaní bolo možné predpokladať, ako vhodne hospodáriť s vodou. Príliš rozsiahle alebo naopak slabé záplavy sa rovnali prírodnej a hospodárskej katastrofe, čiže bolo treba sa na ne vopred pripraviť. Kráľovské dokumenty medzi inými významnými udalosťami zaznamenávajú aj údaje o rozsahu záplav. V celom Egypte sa stavajú hrádze a kopú kanály, zasýpajú sa výmole a vyrovnávajú naplaveninové vŕšky. Ostrovčeky uprostred rieky sa obrábajú. Navyše, s výrazným zmyslom pre „ekológiu" sa uchovávajú početné oblasti mokradí na lov, rybolov a kvôli zachovaniu živočíšnych druhov považovaných za nevyhnutné. Nestačilo budovať, bolo treba aj neustále udržiavať kanály, upravovať zavlažovacie zdrže tak, aby úžitok z naplavenín bol maximálny. Hospodársky a duchovný život Egypta sa sústreďoval na stavby chrámov. Stavali ich remeselníci, ktorých Meni istotne pripravoval v štátnych školách. Suroviny nechýbali, či už išlo o kameň, drevo alebo kovy. V okolí Menneferu a vari aj v oblastiach púšte sa otvárali bane a kameňolomy. V období Meniho vlády stromy neboli vzácnosťou: palmy, vŕby, akácie, tamarišky, sykomory poskytovali dostatok dreva. Onedlho odchádzali prvé obchodné výpravy za cédrovým drevom do Libanonu a za cyprusovým do Sýrie. Medenej rudy bolo hojne a meď sa používala na výrobu zbraní a pracovných nástrojov. Bronz bude bežným materiálom až v Strednej ríši, a železo meteorického či iného pôvodu je veľmi vzácne.

Egypt velkých faraónů

Mennefer je od čias prvej dynastie náboženským a politickým centrom, lebo tu korunovali kráľov. Každý nový kráľ bol, tak ako Meni, korunovaný dvoma korunami: ako faraón Horného a Dolného Egypta. Spojenie Obidvoch krajín je základným princípom vládnutia v tejto krajine a vždy, keď bol porušený, nastal v Egypte úpadok. Meni bol mimoriadny správca krajiny. Rozdelil ju na kraje, po grécky nazývané nomoi. Hieroglyfy, ktorými sú označené, vytvárajú pravouhlý štvoruholník, čo znamená, že sú obkolesené zavlažovacími kanálmi. Každý kraj je jednotka administratívna, geografická, hospodárska, ale najmä náboženská. Správca kraja je fakticky aj veľkňazom boha uctievaného v danom kraji. Existuje veľmi zaujímavý zoznam mien krajov vytesaný v chráme v Edfú v Hornom Egypte. Pochádza z doby Ptolemaiovcov (2500 rokov po Menim) a uvádzajú sa v ňom dôležité informácie o každej provincii. Je to akási teologicko-politická príručka, z ktorej jeden exemplár mal byť uložený v každom chráme. Ten, kto chcel poznať nejaký kraj, mal poznať jeho meno, meno jeho sídelného mesta, mal byť informovaný o relikviách, ktoré sú tam uchovávané, o uctievaných božstvách, o chrámoch a kultových miestach, mal poznať mená tých, čo sú zodpovední za kultové záležitosti, ako aj posvätné funkcie kňazov a kňažiek, mená posvätných plavidiel, vodných plôch, dátumy sviatkov, mená kanálov a poľnohospodárskych oblastí, mená posvätných stromov, ako aj zoznamy zákazov a tabu. Je ťažké hovoriť o počte krajov, ktoré založil Meni. V Starej ríši ich bolo 38 alebo 39, v Strednej ríši 42, čo teoreticky zodpovedalo počtu sudcov v Usirovom tribunáli, kde sa rozhodovalo o posmrtnom osude človeka. Znamená to, že v priebehu rokov dochádzalo k územným zmenám. Vďaka tomuto systému mohlo byť spravovanie krajiny jednoduché a účinné pod podmienkou, že správcovia krajov boli zodpovední a múdri. Nariadenia vychádzali z kráľovského paláca, smerovali do centier oblastí a postupne do menších miest a dedín. Vďaka takejto štruktúre mohol Meni pristúpiť dokonca k sčítaniu ľudu a k súpisu obrábateľnej pôdy. Delta Nílu predstavuje osobitný problém. Takmer vo všetkých egyptologických dielach sa o tejto časti Egypta dočítame, že sa nezachovali dokumenty, lebo vo vlhkom prostredí sa ani nemohli zachovať. Dnešná delta s poliami, stromami, početnými kanálmi a dedinami skutočne nie je taká ako za čias Meniho, keď to pravdepodobne bola len rozsiahla vodná plocha s bohatou vegetáciou, miesto ako stvorené na lov zveri a rybolov. Neexistovalo pobrežie s prístavmi, ktoré aj o niekoľko storočí neskôr boli len riečnymi prístavmi uprostred delty. Možno teda predpokladať, že „mestá" ako Puto a Busiris, doložené v egyptských dokumentoch, boli len svätyňami, či posvätnými miestami, kam ľudia prichádzali len počas sviatkov, a nie obývanými oblasťami. Takýto pohľad spochybňuje existenciu kráľovstva Dolného Egypta porovnateľného s Horným Egyptom z hľadiska úrovne obývaných lokalít a hustoty osídlenia. Aj víťazstvá kráľov z juhu nad severom sa javia skôr ako relatívne nenáročné pripojenia kmeňov žijúcich na dosť divokých miestach, teda išlo skôr o vývoj civilizácie než o vojenské dobývanie. Pod Meniho prísnym dohľadom sa krajina organizuje: existuje združenie remeselníkov; centrálna správa riadi sýpky, stavbu lodí a chrámov; obrábanie pôdy a chov dobytka sú tiež organizované. Je potrebné hneď zdôrazniť jednu charakteristickú črtu: všetko patrí kráľovi, lebo egyptská zem patrí jemu. On ju zdedil od samotných bohov a tí ho poverili, aby zabezpečoval jej prosperitu. Neexistuje teda osobné vlastníctvo, aj keď faraón môže poskytnúť do užívania nejaké väčšie či menšie parcely zeme tým, ktorí mu oddane slúžili. Takto vznikajú panstvá veľkých hodnostárov, ktorí sú, tak ako kráľ, zodpovední za dobrý stav svojich území.

Výsledok je jasný. Narmer pokračoval v Škorpiónovom diele a dospel k logickému vyústeniu. Po upevnení svojej moci na juhu vládol teraz nad celou krajinou. Je tu však problém. Zoznamy kráľov sa skutočne začínajú istým faraónom nazývaným Meni. Jemu sa pripisuje zjednotenie, on je zakladateľom novej a originálnej kultúry v porovnaní s tými, ktoré sa na egyptskom území nachádzali predtým. Z tohto hľadiska je prekvapujúci aj výjav v Ramesseu - vo wasetskom zádušnom chráme Ramesseho II. - znázorňujúci sprievod kňazov počas náboženskej slávnosti. Každý kňaz nesie obraz jedného kráľa a podľa počtu panovníkov nechýba ani postava záhadného Meniho, ktorý sa teda uchoval v pamäti. Dnes, po dlhých diskusiách sa prijal názor, že Meni a Narmer je pravdepodobne tá istá osoba. Meni, prvý kráľ-človek, nasledoval po bohoch a polobohoch, ktorí vládli v krajine celé tisícročia. Už samotné jeho meno je zaujímavé. Po egyptsky sa číta ako mni, čiže „Ten, ktorý zostáva", „Ten, ktorý zotrváva", „Ten, ktorý trvá večne". Meni je teda „večný" faraón, nesmrteľný koreň, z ktorého vyrástol obrovský rodostrom dynastií. Philippe Derchain hovorí, že je to kráľ Niekto, akýsi neosobný kráľ. Iste preto sa Menimu pripisuje aj objav písma - ide o fakt síce historicky nepresný, ale zato s hlbokým náboženským významom. Hieroglyfické písmo je skutočne typickým nástrojom kultúry, a preto aj Večný Meni je pre Egypt symbolickou postavou prvého obdobia prosperity a slávy krajiny. Zakladateľ Meni potvrdil túto povesť aj tým, že založil sídelné mesto, ktorého dôležitosť trvala počas celej dlhej histórie Egypta. Podľa Manehta a Herodota sa Meni rozhodol vybudovať v krajine dôstojné centrum nového štátu, ktorý riadil. Výber miesta vyhovoval zjavným politickým dôvodom, lebo mesto Mennefer (Memfis), ktorého jeden z egyptských názvov znie: „Váha oboch krajín" sa stavalo v nílskej delte, na strategickom mieste, ktoré bolo akousi hranicou medzi Dolným a Horným Egyptom. Mesto bolo pre Staroegypťanov v prvom rade náboženským strediskom, kultovým miestom, od ktorého sa odvíjal ekonomický život. Meni premenil starú osadu, kde uctievali boha Ptaha, jedného z patrónov remeselníkov, na mesto považované za „život Obidvoch krajín", súbor pevných budov dokonalej krásy. Samotný názov Egypt možno pochádza z egyptského výrazu hut-ka-Ptah „palác Ptahovho ka" (meno hlavného chrámu v Menneferi), po grécky Aigyptos. Známa je aj legenda, podľa ktorej Meniho syn dal vystavať v Menneferi palác a pomenoval ho per-aa, „veľký príbytok". Odtiaľ pochádza výraz „faraón". Ako si predstaviť toto prvé sídelné mesto, Meniho vrcholné dielo? Istotne ho tvorili domy postavené z nepálenej tehly, veľké i malé obydlia so záhradami. Uprostred bola prijímacia miestnosť, cez ktorú sa vstupovalo do súkromných bytov. Mesto Mennefer bolo postavené na západnom brehu Nílu, neďaleko rieky. Obklopovali ho úrodné polia a palmové háje. Bola to biela pevnosť s ulicami v tieni stromov, ktorú pred záplavami chránila veľká hrádza. Takýto výtvor predpokladá vysoký stupeň civilizácie. Meni dal vyučiť veľký počet kráľovských remeselníkov, mimoriadne zručných architektov a sochárov. Ako veľkňaz boha Ptaha, ktorý mal v Menneferi obrovský chrám, stal sa náboženským vodcom remeselníkov. Aj preto v tejto oblasti dlho uctievali Meniho kult. Mesto Mennefer je nesmiernym posvätným symbolom. Podľa egyptskej mytológie sa zrod života na zemi pri stvorení sveta prejavil! vynorením prvotného pahorka uprostred vôd. Meniho meno stotožňovali s bohom, ktorý nechal život vynoriť sa vo forme tohto vŕšku, ktorým mohlo byť len sídelné mesto Mennefer. Možno tiež predpokladať, že kráľovskí robotníci vysušili pôvodnú močaristú krajinu, kde potom vykopali základy mesta. Existuje aj grécka legenda s podobnou tematikou: podľa nej Meni založil Krokodilopolis, stredisko Fajjumu, t.j. mesto, ktoré vystúpilo z vôd.