Egypt

Džoser vládol v zjednotenom Egypte. S istotou môžeme povedať, že výstavba monumentálnych stavieb pri Sakkare si vyžadovala pevnú centrálnu moc. Horný a Dolný Egypt si zachovali svoju originalitu a svoje inštitúcie a pritom boli zjednotené pod „dvojitou korunou". Je koniec vzájomným kmeňovým výbojom a šarvátkam. Celý Egypt uznáva Džosera ako svojho vodcu, vnútorný mier sa stal hlboko zakorenenou skutočnosťou. Využil Džoser len vzniknutú situáciu, alebo sám prispel k jej vytvoreniu? Odpoveď nie je celkom jednoznačná. Isté je, že Egypt v čase jeho nástupu k moci už dávno prekonal štádium napätia medzi kmeňmi. Zdá sa tiež, že tento vládca svojou osobnosťou priviedol nezvrátiteľným spôsobom celú krajinu na cestu národnej jednoty. Stačí si pripomenúť dojímavú tvár Džosera, ako ju poznáme z trónnej sochy v Sakkare, aby sme pochopili silný charakter, vášnivú vôľu a prirodzenú autoritu vyžarujúcu z postoja tohto výnimočného človeka. Tento autoritatívny kráľ bol aj kráľom spravodlivým. Jeho pamiatku si ctili počas celých dejín Egypta a neskoršie generácie si ho pamätali ako múdreho, rozvážneho a kompetentného muža. Džoser vraj napísal knihy o vzdelávaní', pravdepodobne budúcich faraónov, o tom, ako ich naučiť pravidlá „kráľovského" remesla, aby im pomohol získať správny postoj k bohom a ľuďom.
Džoser ako osobnosť sa spája s ideou mieru. Nijaký iný faraón nie je lepším symbolom múdrej rovnováhy civilizácie ovládajúcej svoje tvorivé sily a naplno sa zaoberajúcej umeleckým stvárňovaním jej ideálov. Džoserovo storočie je storočím skutočnej múdrosti. Samotné jeho meno je príznačné: egyptské slovo džezer znamená „oslňujúci, obdivuhodný, posvätný". V tomto slove je obsiahnuté niečo „výnimočné", niečo mimoriadne v porovnaní s obyčajnými ľudmi. Treba poznamenať, že meno Džoser sa neobjavuje na pamiatkach z čias kráľových, ale oveľa neskôr, v období Strednej ríše. Egypťania ho nazývali „Džoser Veľkolepý", geniálny autor pohrebiska pri Sakkare, ktoré stále obdivujeme. V 3. dynastii je Džoser známy pod menom Nečerejchet. Význam egyptských mien musia historici a historici náboženstva skúmať veľmi pozorne. Toto meno možno preložiť ako „božskejší ako telo (bohov)" alebo „s božským telom". V oboch prípadoch ide o jasné označenie: faraón vystupuje ako zvrchovaný vládca s mocou boha, čím sa radí nad obyčajných smrteľníkov. Nedajme sa pomýliť- ide o náboženský zmysel, nie o dôsledok nejakej tyranie. Faraónovo nesmrteľné telo totiž spája celý Egypt s božstvom. Osud každého Egypťana je spojený s jeho kráľom. To je ten hlboký a prekvapujúci dôvod, kvôli ktorému Džoserovo kraľovanie bude zasvätené výstavbe gigantického pohrebiska pri Sakkare. Ide o kľúčový bod kraľovania: postaviť večný príbytok pre telo boha.
Skôr ako pristúpime k Sakkare a jej hlavnému architektovi Imhotepovi, patrí sa pripomenúť udalosti, ktoré poznačili Džoserovo kraľovanie. Pravdupovediac, sme málo informovaní. Z nápisu nájdeného vo Wádí Hammámáte, v údolí, ktorým prechádza cesta z mesta Gept (dnešný Kuft) k Červenému moru, sa dozvedáme, že faraón vyslal výpravy na Sinaj. Na skalách vo Wádí Magára, na sinajskom polostrove, sú vyobrazení viacerí panovníci a medzi nimi aj Džoser. Tento svojím hruškovitým kyjakom udiera kľačiaceho beduínskeho vodcu, čo znamená, že beduín je v pozícii podrobeného. Je to viac ako ojedinelá udalosť a treba v nej vidieť uplatnenie Džoserovej moci nad kočovnými kmeňmi, ktoré sa už viac neodvážia prekročiť hranice Obidvoch krajín. Možno treba tiež vedieť, že Džoser už využíval bane na meď na Sinaji. V každom prípade, klasické zobrazenie faraóna ako zabíja nepriateľa, tu nadobúda osobitný význam. Je to víťazstvo poriadku nad chaosom, víťazstvo Džosera Veľkolepého nad temnými silami zla. Iný jav patrí skôr do legendy ako do histórie, ale jeho význam si zaslúži, aby sme sa pristavili pri niektorých detailoch. Počas Džoserovej vlády vraj prepukol veľký hladomor. Nedozvedáme sa o tom z dobového dokumentu, ale zo stély z čias Ptolemaiovcov vzdialenej mnoho storočí od 3. dynastie. Správu o tom podáva stéla nazývaná „O hladomore" a vytesaná je do skaly na juhu ostrova Sehel, v kraji Elefantína v južnom výbežku Egypta. Zvláštne je, že kňazi, ktorí vytesali tento nápis do skaly, ho datovali do Džoserovej vlády! Zjavne im nešlo o zneužitie niečoho vyrobením falzifikátu. Možno sa teda domnievať, že kráľ Ptolemaios sa identifikoval so svojím vzdialeným a slávnym predkom - Džoserom, aby vlastnému zápasu s hladomorom dodal posvätný charakter. Je možné predpokladať, že historický dokument bol takto prenesený ako ozvena pradávnych udalosti'.

Egypt

Menimu sa pripisuje aj objav prepychu, alebo aspoň pohodlia. Táto legenda by mala byt' naozaj pravdivá, lebo v krajine sa už vyrábali stoličky, drevené truhlice a toaletné kufríky, dózy na voňavky, farbivá a šperky, jednoduché odevy ako bedrové suknice pre mužov a dlhé plisované šaty pre ženy. Kráľovský materiál, čiže papyrus umožňuje písať na prenosnú a uložiteľnú plochu. Informácie o armáde a súdnictve nám chýbajú, hoci vojsko určite existovalo, keďže umožnilo Menimu dobyť sever. Sám faraón bol jeho najvyšším veliteľom. Bol aj najvyšším sudcom, ktorý aplikoval súbor nepísaných zákonov. Je možné, že každý kraj mal svoj tribunál a zvykové právo, ktorými sa odlišoval od susedného kraja. Pohybujeme sa však po veľmi neistej pôde, no predsa len musíme uznať, že staroveký Egypt nepoznal otroctvo. Na rozdiel od Grécka a Ríma v Egypte nikdy nebola ľudská bytosť úplne zbavená práv a zredukovaná na vec či akýsi živý stroj. Tí, ktorých niektorí historici starého Egypta neprávom nazývajú „otroci", mohli totiž vlastniť pôdu a obrábať ju po práci na veľkom hospodárstve. Mohli by sme teda hovoriť o poddanstve, ale v nijakom prípade o otroctve, a to je jedna z najvýznamnejších hodnôt faraónskej civilizácie.
0 Meniho smrti nevieme nič isté. Legenda hovorí, že kráľa prenasledovali psy po okolí jazera Moeris a bol nútený vojsť do vody, kde sa asi stal korisťou krokodíla. Treba v nej vidieť symbolický príbeh, lebo bohom tohto kraja bol Sobek s hlavou krokodíla. Iné legendy hovoria, že prvého faraóna zabil hroch počas poľovačky, a ďalšia zase, že zomrel vo veku šesťdesiatdva rokov.
Ďalšie neoverené údaje sa týkajú jeho rodiny. Meniho manželka vraj vynašla vodu na vlasy a jeho syn Džer (po grécky Atotis), ktorý bol jeho následníkom, sa vraj venoval lekárstvu a bol údajne zavraždený. Takéto a im podobné výmysly sú často gréckeho pôvodu a týkajú sa mnohých faraónov. Isté však je, že Meniho syn zväčšil, alebo postavil kráľovský palác v Menneferi a že sám patril do kasty kňazov. Prvé dve dynastie pokračovali v diele Meniho. Koncom druhej dynastie žil v Egypte zocelený národ, ktorého bohatstvo sa neustále zväčšovalo. Krajina mala hlavné mesto, jednotnú správu a vyspelé remeselníctvo. Inštitúcia kráľovstva bola pevne zakotvená. Všetko bolo pripravené na nový skok vpred.



DŽOSER VELKOLEPÝ
Príchodom faraóna Džosera na trón sa začína obdobie egyptskej Starej ríše. Džoser vládol od r. 2640 do r. 2575, alebo od 2625 do r. 2605. Prenesme sa teda do 27. storočia pred Kristom, na začiatok 3. dynastie. Staroveký Egypt prežíva jedno z najslávnejších období svojich dejín a možno právom povedať, že je to „Džoserovo storočie".
Podľa A. H. Gardinera je možné považovať Džosera za skutočného zakladateľa 3. dynastie, ktorý spôsobil, ako uvidíme, rozhodujúci zvrat vo vývoji náboženstva, umení a pravdepodobne aj spoločnosti starovekého Egypta. Jeden nepatrný detail poukazuje na to, do akej miery Džoser otvára novú epochu prinášajúcu nové javy: v kráľovskom zozname z Turínskeho papyrusu sa medzi menami faraónov zjavne vyníma Džoserovo meno. Len jeho meno zapísal pisár celkom výnimočne - červeným atramentom. V skutočnosti je to naozaj maličkosť na zdôraznenie takého výnimočného vládcu, jedného z najväčších, ak nie priamo najväčšieho egyptského faraóna. Egyptský kňaz Manehto, ktorý zaviedol zoznamy kráľov, ho nazýva Tosortros a upresňuje, že ním sa začína nová dynastia. Čo sa týka „historických faktov", o 3. dynastii nevieme takmer nič. Presný počet a poradie následníkov kráľov je stále záhadou. Dokonca nie je isté ani to, či Džoser bol skutočne prvým faraónom dynastie. Tieto hmlisté miesta však nemohli zatieniť líniu vrcholov - mocné osobnosti, akými boli sám kráľ Džoser, jeho „prvý minister" Imhotep a geniálni architekti zo Sakkary.