Egypt
Kňaz Manehto napísal o Imhotepovi, že vďaka jeho lekárskym vedomostiam si ho Egypťania vážili ako Eskulapa a že práve on vynašiel spôsob opracovávania kameňa používaného pri stavbe veľkých stavieb. Okrem toho sa venoval aj písomníctvu. Imhotep bol akýmsi „premiérom" a osobným priateľom Džosera Veľkolepého a jedným z najväčších géniov v histórii. Je otcom umeleckej revolúcie významného dosahu a prvým architektom, ktorý postavil významný monumentálny celok z kameňa v Sakkare. Podľa nápisu z Wádí Hammámátu bol synom Kenefera, ktorý mal funkciu vedúceho stavebných prác v Južnej a v Severnej krajine - inak povedané - bol hlavným kráľovským staviteľom menovaným priamo faraónom. Imhotep sa teda mohol naučiť remeslo, a pravdepodobne sa aj naučil, od svojho otca, v kráľovských dielňach v Menneferi, vtedajšom sídelnom meste Egypta.
Pred Imhotepom sa síce na stavby kráľovských hrobiek používal kameň, ale len okrajovo. V tehlových mastabách boli zakomponované aj kusy žuly a vápenca, ale išlo len o skromné pokusy v porovnaní s mimoriadnym projektom Džoserovho staviteľa. Celé jeho panovanie bolo zasvätené výstavbe gigantickej hrobky - paláca uprostred púšte. K výstavbe si prizval odborníka Imhotepa, ktorého meno znamená „Ten, kto prichádza v mieri". Novej koncepcii musela zodpovedať aj nová technológia, preto Imhotep objavil opracovávanie kameňa, zdokonalil spôsob jeho prepravy a dopravy do
výšky. Imhotep vraj nebol len výborným architektom, bol aj lekárom, mágom, astrológom, spisovateľom a filozofom. Takéto prívlastky sa prisudzovali aj mnohým iným veľkým postavám, najmä v stredoveku, a to tak na východe, ako aj na západe. K tomu, aby staviteľ mohol riadiť stavebné práce, vypracovať plán budovy, viesť kamenárske práce, rozhodovať o symbolike, ktorá mala byť použitá na výzdobu, bolo potrebné, aby on sám prakticky ovládal tieto disciplíny. Okrem toho Imhotep zastával náročné funkcie aj na Džoserovom dvore. Jeho tituly poznáme z dojímavého nápisu nachádzajúceho sa na podstavci jednej Džoserovej sochy, z ktorej sa zachovali len nohy. Vedľa mena kráľa tam stojí meno jeho hlavného spolupracovníka: „Kráľovský kancelár Dolného Egypta, prvý po kráľovi, správca veľkého paláca, dedičný šľachtic, veľkňaz heliopolský, tesár, sochár a výrobca nádob z kameňa". Sám Imhotep nám zanechal svedectvá o svojej kariére. Začínal ako výrobca nádob z tvrdého kameňa a veľké množstvo z nich sa zachovalo pod mestom Sakkara. Neskôr bol sochárom a architektom a ako vysoký štátny úradník sa zaoberal štátnou správou a náboženstvom. Bol strážcom kráľovskej pečate, čiže patril k vysokopostaveným mužom, ktorí prijímali rozhodnutia s priamym vplyvom na osudy egyptského štátu. Po stránke náboženskej bol Imhotep veľkňazom Heliopolu, výsostne svätého mesta, mesta slnečného boha. Imhotepove tituly patria do zlatého fondu egyptskej civilizácie. V Džoserovej dobe mali ešte plný význam a v skutočnosti boli dôkazom toho, že Imhotep mal takmer úplnú svetskú aj náboženskú moc a zodpovedal sa priamo faraónovi. Kedže Imhotep bol aj hlavou spravodlivosti a správcom kráľovského archívu, „dozeral" na všetko, čo zosielalo na zem nebo, a na všetko, čo prinášal Níl. Dozeral na úplne všetko v krajine. Bol nosičom zvitku, na ktorom boli napísané tie najúčinnejšie zariekadlá. Možno sa teda domnievať, že mal všetky vlastnosti vezíra. A v celej ďalšej histórii Egypta bude vezír druhou najdôležitejšou osobnosťou v štáte, hneď po faraónovi, v podstate jeho dôverníkom, čiže predstaviteľom výkonnej moci. Všimnime si teraz bližšie funkciu veľkňaza v Heliopole. Egyptské slovo označujúce tento post je: ur mau, v preklade „Ten, kto vidí veľkosť" (čiže slnečný boh Re) alebo výstižnejšie: „Veľký medzi vidiacimi". Vidieť znamená pre Egypťanov tvoriť a meniť svet, mať možnosť rozumieť božiemu dielu v prírode, vnímať intenzitu boha svetla a šíriť jeho dielo. Imhotep, veľkňaz slnka a svetla, je rovnako ako jeho pán hlboko nábožný. Jeho architektonické dielo teda asi nesledovalo estetický cieľ. Imhotep ho staval s pocitom, že ide o viac než len o hrobku pre jednu osobu. Príbeh zo Sakkary je zachovaním celého Egypta pre posmrtný život, čo je nevyhnutné preto, aby krajinu naďalej ochraňovali bohovia. V jednej z hrobových komôr pri Sakkare sa nachádza odtlačok ťažko dešifrovateľného valca s približne takýmto titulom: „tesár z Nechenu" (starobylé sväté mesto Hierakonpolis). Nemohol by to byť Imhotepov skromný podpis, skrytý pred zrakmi živých? Imhotepova sláva sa nekončí Džoserovou vládou. Jeho prestíž bola dokonca významnejšia ako Džoserova. Ešte o niekoľko storočí neskôr, keď kráľovský harfista Antef melancholicky ospevoval veľkých mužov minulosti, menoval ho medzi múdrymi a spisovateľmi: „Zachovával som Imhotepove pravidlá". Žiaľ, Imhotepova kniha maxím sa nezachovala. On sám bol však dlhý čas patrónom písomníctva a pisárov, ktorí podľa tradície skôr než začali maľovať hieroglyfy, odkvapli niekoľko kvapiek vody do misky na miešanie farby ako spomienku na svojho slávneho predka Imhotepa. Počnúc 26. dynastiou, ktorá obdivovala Starú ríšu, umelci vytvárali bronzové sošky predstavujúce sediaceho Imhotepa s prísnym výzorom a s roztiahnutým zvitkom papyrusu na kolenách. Má vyholenú hlavu a oblečený je do dlhého rúcha. Stelesňuje pokoj a vyrovnanosť. Jeho dobrá povesť sa neustále zväčšovala. Mal prideleného jedného kolegu - kňaza, keďže Imhotep sa stal bohom. Stal sa dokonca súčasťou trojice, v egyptskom chápaní božej rodiny, ktorá pravdepodobne ovplyvnila aj kresťanské chápanie svätej trojice. Imhotep je vlastne synom boha Ptaha, ochrancu remeselníkov, a bohyne Sachmet.
Je to teda „boh-syn", ktorého uctievali ešte za Ptolemaiovcov. Počas nadvlády perzského kráľa Daria slávili Egypťania pamiatku staviteľa Imhotepa a pripisovali mu vytvorenie plánov rozsiahleho chrámu v Edfú, v Hornom Egypte. Podľa legendy zostúpila z neba na zem kniha, a to severne od Menneferu, sídelného mesta za kráľa Džosera. Imhotep tú zázračnú knihu
prečítal a našiel v nej plán Edfú. Chrámy a svätyne na slávu božského Imhotepa sa stavali v Karnaku, v Dér el-Bahrí, v Dér el-Médineh, na ostrove Pilak a na mnohých ďalších miestach. Jeho najznámejšou svätyňou bola však hrobka pri Sakkare. V Neskorej dobe stotožňovali Gréci Imhotepa so svojím bohom medicíny - Asklépiom, známym tiež pod menom Eskulap. Imhotepova kaplnka slúžila ako Asklepión - sanatórium, kde Eskulap liečil chorých. 0 zázračných uzdraveniach hovoria knihy, ktoré dodávali chorým nádej a vieru v uzdravenie. Vari neboli znalosti egyptských bohov staré a účinné?
Pred Imhotepom sa síce na stavby kráľovských hrobiek používal kameň, ale len okrajovo. V tehlových mastabách boli zakomponované aj kusy žuly a vápenca, ale išlo len o skromné pokusy v porovnaní s mimoriadnym projektom Džoserovho staviteľa. Celé jeho panovanie bolo zasvätené výstavbe gigantickej hrobky - paláca uprostred púšte. K výstavbe si prizval odborníka Imhotepa, ktorého meno znamená „Ten, kto prichádza v mieri". Novej koncepcii musela zodpovedať aj nová technológia, preto Imhotep objavil opracovávanie kameňa, zdokonalil spôsob jeho prepravy a dopravy do
výšky. Imhotep vraj nebol len výborným architektom, bol aj lekárom, mágom, astrológom, spisovateľom a filozofom. Takéto prívlastky sa prisudzovali aj mnohým iným veľkým postavám, najmä v stredoveku, a to tak na východe, ako aj na západe. K tomu, aby staviteľ mohol riadiť stavebné práce, vypracovať plán budovy, viesť kamenárske práce, rozhodovať o symbolike, ktorá mala byť použitá na výzdobu, bolo potrebné, aby on sám prakticky ovládal tieto disciplíny. Okrem toho Imhotep zastával náročné funkcie aj na Džoserovom dvore. Jeho tituly poznáme z dojímavého nápisu nachádzajúceho sa na podstavci jednej Džoserovej sochy, z ktorej sa zachovali len nohy. Vedľa mena kráľa tam stojí meno jeho hlavného spolupracovníka: „Kráľovský kancelár Dolného Egypta, prvý po kráľovi, správca veľkého paláca, dedičný šľachtic, veľkňaz heliopolský, tesár, sochár a výrobca nádob z kameňa". Sám Imhotep nám zanechal svedectvá o svojej kariére. Začínal ako výrobca nádob z tvrdého kameňa a veľké množstvo z nich sa zachovalo pod mestom Sakkara. Neskôr bol sochárom a architektom a ako vysoký štátny úradník sa zaoberal štátnou správou a náboženstvom. Bol strážcom kráľovskej pečate, čiže patril k vysokopostaveným mužom, ktorí prijímali rozhodnutia s priamym vplyvom na osudy egyptského štátu. Po stránke náboženskej bol Imhotep veľkňazom Heliopolu, výsostne svätého mesta, mesta slnečného boha. Imhotepove tituly patria do zlatého fondu egyptskej civilizácie. V Džoserovej dobe mali ešte plný význam a v skutočnosti boli dôkazom toho, že Imhotep mal takmer úplnú svetskú aj náboženskú moc a zodpovedal sa priamo faraónovi. Kedže Imhotep bol aj hlavou spravodlivosti a správcom kráľovského archívu, „dozeral" na všetko, čo zosielalo na zem nebo, a na všetko, čo prinášal Níl. Dozeral na úplne všetko v krajine. Bol nosičom zvitku, na ktorom boli napísané tie najúčinnejšie zariekadlá. Možno sa teda domnievať, že mal všetky vlastnosti vezíra. A v celej ďalšej histórii Egypta bude vezír druhou najdôležitejšou osobnosťou v štáte, hneď po faraónovi, v podstate jeho dôverníkom, čiže predstaviteľom výkonnej moci. Všimnime si teraz bližšie funkciu veľkňaza v Heliopole. Egyptské slovo označujúce tento post je: ur mau, v preklade „Ten, kto vidí veľkosť" (čiže slnečný boh Re) alebo výstižnejšie: „Veľký medzi vidiacimi". Vidieť znamená pre Egypťanov tvoriť a meniť svet, mať možnosť rozumieť božiemu dielu v prírode, vnímať intenzitu boha svetla a šíriť jeho dielo. Imhotep, veľkňaz slnka a svetla, je rovnako ako jeho pán hlboko nábožný. Jeho architektonické dielo teda asi nesledovalo estetický cieľ. Imhotep ho staval s pocitom, že ide o viac než len o hrobku pre jednu osobu. Príbeh zo Sakkary je zachovaním celého Egypta pre posmrtný život, čo je nevyhnutné preto, aby krajinu naďalej ochraňovali bohovia. V jednej z hrobových komôr pri Sakkare sa nachádza odtlačok ťažko dešifrovateľného valca s približne takýmto titulom: „tesár z Nechenu" (starobylé sväté mesto Hierakonpolis). Nemohol by to byť Imhotepov skromný podpis, skrytý pred zrakmi živých? Imhotepova sláva sa nekončí Džoserovou vládou. Jeho prestíž bola dokonca významnejšia ako Džoserova. Ešte o niekoľko storočí neskôr, keď kráľovský harfista Antef melancholicky ospevoval veľkých mužov minulosti, menoval ho medzi múdrymi a spisovateľmi: „Zachovával som Imhotepove pravidlá". Žiaľ, Imhotepova kniha maxím sa nezachovala. On sám bol však dlhý čas patrónom písomníctva a pisárov, ktorí podľa tradície skôr než začali maľovať hieroglyfy, odkvapli niekoľko kvapiek vody do misky na miešanie farby ako spomienku na svojho slávneho predka Imhotepa. Počnúc 26. dynastiou, ktorá obdivovala Starú ríšu, umelci vytvárali bronzové sošky predstavujúce sediaceho Imhotepa s prísnym výzorom a s roztiahnutým zvitkom papyrusu na kolenách. Má vyholenú hlavu a oblečený je do dlhého rúcha. Stelesňuje pokoj a vyrovnanosť. Jeho dobrá povesť sa neustále zväčšovala. Mal prideleného jedného kolegu - kňaza, keďže Imhotep sa stal bohom. Stal sa dokonca súčasťou trojice, v egyptskom chápaní božej rodiny, ktorá pravdepodobne ovplyvnila aj kresťanské chápanie svätej trojice. Imhotep je vlastne synom boha Ptaha, ochrancu remeselníkov, a bohyne Sachmet.
Je to teda „boh-syn", ktorého uctievali ešte za Ptolemaiovcov. Počas nadvlády perzského kráľa Daria slávili Egypťania pamiatku staviteľa Imhotepa a pripisovali mu vytvorenie plánov rozsiahleho chrámu v Edfú, v Hornom Egypte. Podľa legendy zostúpila z neba na zem kniha, a to severne od Menneferu, sídelného mesta za kráľa Džosera. Imhotep tú zázračnú knihu
prečítal a našiel v nej plán Edfú. Chrámy a svätyne na slávu božského Imhotepa sa stavali v Karnaku, v Dér el-Bahrí, v Dér el-Médineh, na ostrove Pilak a na mnohých ďalších miestach. Jeho najznámejšou svätyňou bola však hrobka pri Sakkare. V Neskorej dobe stotožňovali Gréci Imhotepa so svojím bohom medicíny - Asklépiom, známym tiež pod menom Eskulap. Imhotepova kaplnka slúžila ako Asklepión - sanatórium, kde Eskulap liečil chorých. 0 zázračných uzdraveniach hovoria knihy, ktoré dodávali chorým nádej a vieru v uzdravenie. Vari neboli znalosti egyptských bohov staré a účinné?
posted by jara at 6:48 AM
