Kňaz Manehto napísal o Imhotepovi, že vďaka jeho lekárskym vedomostiam si ho Egypťania vážili ako Eskulapa a že práve on vynašiel spôsob opracovávania kameňa používaného pri stavbe veľkých stavieb. Okrem toho sa venoval aj písomníctvu. Imhotep bol akýmsi „premiérom" a osobným priateľom Džosera Veľkolepého a jedným z najväčších géniov v histórii. Je otcom umeleckej revolúcie významného dosahu a prvým architektom, ktorý postavil významný monumentálny celok z kameňa v Sakkare. Podľa nápisu z Wádí Hammámátu bol synom Kenefera, ktorý mal funkciu vedúceho stavebných prác v Južnej a v Severnej krajine - inak povedané - bol hlavným kráľovským staviteľom menovaným priamo faraónom. Imhotep sa teda mohol naučiť remeslo, a pravdepodobne sa aj naučil, od svojho otca, v kráľovských dielňach v Menneferi, vtedajšom sídelnom meste Egypta.
Pred Imhotepom sa síce na stavby kráľovských hrobiek používal kameň, ale len okrajovo. V tehlových mastabách boli zakomponované aj kusy žuly a vápenca, ale išlo len o skromné pokusy v porovnaní s mimoriadnym projektom Džoserovho staviteľa. Celé jeho panovanie bolo zasvätené výstavbe gigantickej hrobky - paláca uprostred púšte. K výstavbe si prizval odborníka Imhotepa, ktorého meno znamená „Ten, kto prichádza v mieri". Novej koncepcii musela zodpovedať aj nová technológia, preto Imhotep objavil opracovávanie kameňa, zdokonalil spôsob jeho prepravy a dopravy do
výšky. Imhotep vraj nebol len výborným architektom, bol aj lekárom, mágom, astrológom, spisovateľom a filozofom. Takéto prívlastky sa prisudzovali aj mnohým iným veľkým postavám, najmä v stredoveku, a to tak na východe, ako aj na západe. K tomu, aby staviteľ mohol riadiť stavebné práce, vypracovať plán budovy, viesť kamenárske práce, rozhodovať o symbolike, ktorá mala byť použitá na výzdobu, bolo potrebné, aby on sám prakticky ovládal tieto disciplíny. Okrem toho Imhotep zastával náročné funkcie aj na Džoserovom dvore. Jeho tituly poznáme z dojímavého nápisu nachádzajúceho sa na podstavci jednej Džoserovej sochy, z ktorej sa zachovali len nohy. Vedľa mena kráľa tam stojí meno jeho hlavného spolupracovníka: „Kráľovský kancelár Dolného Egypta, prvý po kráľovi, správca veľkého paláca, dedičný šľachtic, veľkňaz heliopolský, tesár, sochár a výrobca nádob z kameňa". Sám Imhotep nám zanechal svedectvá o svojej kariére. Začínal ako výrobca nádob z tvrdého kameňa a veľké množstvo z nich sa zachovalo pod mestom Sakkara. Neskôr bol sochárom a architektom a ako vysoký štátny úradník sa zaoberal štátnou správou a náboženstvom. Bol strážcom kráľovskej pečate, čiže patril k vysokopostaveným mužom, ktorí prijímali rozhodnutia s priamym vplyvom na osudy egyptského štátu. Po stránke náboženskej bol Imhotep veľkňazom Heliopolu, výsostne svätého mesta, mesta slnečného boha. Imhotepove tituly patria do zlatého fondu egyptskej civilizácie. V Džoserovej dobe mali ešte plný význam a v skutočnosti boli dôkazom toho, že Imhotep mal takmer úplnú svetskú aj náboženskú moc a zodpovedal sa priamo faraónovi. Kedže Imhotep bol aj hlavou spravodlivosti a správcom kráľovského archívu, „dozeral" na všetko, čo zosielalo na zem nebo, a na všetko, čo prinášal Níl. Dozeral na úplne všetko v krajine. Bol nosičom zvitku, na ktorom boli napísané tie najúčinnejšie zariekadlá. Možno sa teda domnievať, že mal všetky vlastnosti vezíra. A v celej ďalšej histórii Egypta bude vezír druhou najdôležitejšou osobnosťou v štáte, hneď po faraónovi, v podstate jeho dôverníkom, čiže predstaviteľom výkonnej moci. Všimnime si teraz bližšie funkciu veľkňaza v Heliopole. Egyptské slovo označujúce tento post je: ur mau, v preklade „Ten, kto vidí veľkosť" (čiže slnečný boh Re) alebo výstižnejšie: „Veľký medzi vidiacimi". Vidieť znamená pre Egypťanov tvoriť a meniť svet, mať možnosť rozumieť božiemu dielu v prírode, vnímať intenzitu boha svetla a šíriť jeho dielo. Imhotep, veľkňaz slnka a svetla, je rovnako ako jeho pán hlboko nábožný. Jeho architektonické dielo teda asi nesledovalo estetický cieľ. Imhotep ho staval s pocitom, že ide o viac než len o hrobku pre jednu osobu. Príbeh zo Sakkary je zachovaním celého Egypta pre posmrtný život, čo je nevyhnutné preto, aby krajinu naďalej ochraňovali bohovia. V jednej z hrobových komôr pri Sakkare sa nachádza odtlačok ťažko dešifrovateľného valca s približne takýmto titulom: „tesár z Nechenu" (starobylé sväté mesto Hierakonpolis). Nemohol by to byť Imhotepov skromný podpis, skrytý pred zrakmi živých? Imhotepova sláva sa nekončí Džoserovou vládou. Jeho prestíž bola dokonca významnejšia ako Džoserova. Ešte o niekoľko storočí neskôr, keď kráľovský harfista Antef melancholicky ospevoval veľkých mužov minulosti, menoval ho medzi múdrymi a spisovateľmi: „Zachovával som Imhotepove pravidlá". Žiaľ, Imhotepova kniha maxím sa nezachovala. On sám bol však dlhý čas patrónom písomníctva a pisárov, ktorí podľa tradície skôr než začali maľovať hieroglyfy, odkvapli niekoľko kvapiek vody do misky na miešanie farby ako spomienku na svojho slávneho predka Imhotepa. Počnúc 26. dynastiou, ktorá obdivovala Starú ríšu, umelci vytvárali bronzové sošky predstavujúce sediaceho Imhotepa s prísnym výzorom a s roztiahnutým zvitkom papyrusu na kolenách. Má vyholenú hlavu a oblečený je do dlhého rúcha. Stelesňuje pokoj a vyrovnanosť. Jeho dobrá povesť sa neustále zväčšovala. Mal prideleného jedného kolegu - kňaza, keďže Imhotep sa stal bohom. Stal sa dokonca súčasťou trojice, v egyptskom chápaní božej rodiny, ktorá pravdepodobne ovplyvnila aj kresťanské chápanie svätej trojice. Imhotep je vlastne synom boha Ptaha, ochrancu remeselníkov, a bohyne Sachmet.

Egypt

Kňaz Manehto napísal o Imhotepovi, že vďaka jeho lekárskym vedomostiam si ho Egypťania vážili ako Eskulapa a že práve on vynašiel spôsob opracovávania kameňa používaného pri stavbe veľkých stavieb. Okrem toho sa venoval aj písomníctvu. Imhotep bol akýmsi „premiérom" a osobným priateľom Džosera Veľkolepého a jedným z najväčších géniov v histórii. Je otcom umeleckej revolúcie významného dosahu a prvým architektom, ktorý postavil významný monumentálny celok z kameňa v Sakkare. Podľa nápisu z Wádí Hammámátu bol synom Kenefera, ktorý mal funkciu vedúceho stavebných prác v Južnej a v Severnej krajine - inak povedané - bol hlavným kráľovským staviteľom menovaným priamo faraónom. Imhotep sa teda mohol naučiť remeslo, a pravdepodobne sa aj naučil, od svojho otca, v kráľovských dielňach v Menneferi, vtedajšom sídelnom meste Egypta.
Pred Imhotepom sa síce na stavby kráľovských hrobiek používal kameň, ale len okrajovo. V tehlových mastabách boli zakomponované aj kusy žuly a vápenca, ale išlo len o skromné pokusy v porovnaní s mimoriadnym projektom Džoserovho staviteľa. Celé jeho panovanie bolo zasvätené výstavbe gigantickej hrobky - paláca uprostred púšte. K výstavbe si prizval odborníka Imhotepa, ktorého meno znamená „Ten, kto prichádza v mieri". Novej koncepcii musela zodpovedať aj nová technológia, preto Imhotep objavil opracovávanie kameňa, zdokonalil spôsob jeho prepravy a dopravy do
výšky. Imhotep vraj nebol len výborným architektom, bol aj lekárom, mágom, astrológom, spisovateľom a filozofom. Takéto prívlastky sa prisudzovali aj mnohým iným veľkým postavám, najmä v stredoveku, a to tak na východe, ako aj na západe. K tomu, aby staviteľ mohol riadiť stavebné práce, vypracovať plán budovy, viesť kamenárske práce, rozhodovať o symbolike, ktorá mala byť použitá na výzdobu, bolo potrebné, aby on sám prakticky ovládal tieto disciplíny. Okrem toho Imhotep zastával náročné funkcie aj na Džoserovom dvore. Jeho tituly poznáme z dojímavého nápisu nachádzajúceho sa na podstavci jednej Džoserovej sochy, z ktorej sa zachovali len nohy. Vedľa mena kráľa tam stojí meno jeho hlavného spolupracovníka: „Kráľovský kancelár Dolného Egypta, prvý po kráľovi, správca veľkého paláca, dedičný šľachtic, veľkňaz heliopolský, tesár, sochár a výrobca nádob z kameňa". Sám Imhotep nám zanechal svedectvá o svojej kariére. Začínal ako výrobca nádob z tvrdého kameňa a veľké množstvo z nich sa zachovalo pod mestom Sakkara. Neskôr bol sochárom a architektom a ako vysoký štátny úradník sa zaoberal štátnou správou a náboženstvom. Bol strážcom kráľovskej pečate, čiže patril k vysokopostaveným mužom, ktorí prijímali rozhodnutia s priamym vplyvom na osudy egyptského štátu. Po stránke náboženskej bol Imhotep veľkňazom Heliopolu, výsostne svätého mesta, mesta slnečného boha. Imhotepove tituly patria do zlatého fondu egyptskej civilizácie. V Džoserovej dobe mali ešte plný význam a v skutočnosti boli dôkazom toho, že Imhotep mal takmer úplnú svetskú aj náboženskú moc a zodpovedal sa priamo faraónovi. Kedže Imhotep bol aj hlavou spravodlivosti a správcom kráľovského archívu, „dozeral" na všetko, čo zosielalo na zem nebo, a na všetko, čo prinášal Níl. Dozeral na úplne všetko v krajine. Bol nosičom zvitku, na ktorom boli napísané tie najúčinnejšie zariekadlá. Možno sa teda domnievať, že mal všetky vlastnosti vezíra. A v celej ďalšej histórii Egypta bude vezír druhou najdôležitejšou osobnosťou v štáte, hneď po faraónovi, v podstate jeho dôverníkom, čiže predstaviteľom výkonnej moci. Všimnime si teraz bližšie funkciu veľkňaza v Heliopole. Egyptské slovo označujúce tento post je: ur mau, v preklade „Ten, kto vidí veľkosť" (čiže slnečný boh Re) alebo výstižnejšie: „Veľký medzi vidiacimi". Vidieť znamená pre Egypťanov tvoriť a meniť svet, mať možnosť rozumieť božiemu dielu v prírode, vnímať intenzitu boha svetla a šíriť jeho dielo. Imhotep, veľkňaz slnka a svetla, je rovnako ako jeho pán hlboko nábožný. Jeho architektonické dielo teda asi nesledovalo estetický cieľ. Imhotep ho staval s pocitom, že ide o viac než len o hrobku pre jednu osobu. Príbeh zo Sakkary je zachovaním celého Egypta pre posmrtný život, čo je nevyhnutné preto, aby krajinu naďalej ochraňovali bohovia. V jednej z hrobových komôr pri Sakkare sa nachádza odtlačok ťažko dešifrovateľného valca s približne takýmto titulom: „tesár z Nechenu" (starobylé sväté mesto Hierakonpolis). Nemohol by to byť Imhotepov skromný podpis, skrytý pred zrakmi živých? Imhotepova sláva sa nekončí Džoserovou vládou. Jeho prestíž bola dokonca významnejšia ako Džoserova. Ešte o niekoľko storočí neskôr, keď kráľovský harfista Antef melancholicky ospevoval veľkých mužov minulosti, menoval ho medzi múdrymi a spisovateľmi: „Zachovával som Imhotepove pravidlá". Žiaľ, Imhotepova kniha maxím sa nezachovala. On sám bol však dlhý čas patrónom písomníctva a pisárov, ktorí podľa tradície skôr než začali maľovať hieroglyfy, odkvapli niekoľko kvapiek vody do misky na miešanie farby ako spomienku na svojho slávneho predka Imhotepa. Počnúc 26. dynastiou, ktorá obdivovala Starú ríšu, umelci vytvárali bronzové sošky predstavujúce sediaceho Imhotepa s prísnym výzorom a s roztiahnutým zvitkom papyrusu na kolenách. Má vyholenú hlavu a oblečený je do dlhého rúcha. Stelesňuje pokoj a vyrovnanosť. Jeho dobrá povesť sa neustále zväčšovala. Mal prideleného jedného kolegu - kňaza, keďže Imhotep sa stal bohom. Stal sa dokonca súčasťou trojice, v egyptskom chápaní božej rodiny, ktorá pravdepodobne ovplyvnila aj kresťanské chápanie svätej trojice. Imhotep je vlastne synom boha Ptaha, ochrancu remeselníkov, a bohyne Sachmet.
Je to teda „boh-syn", ktorého uctievali ešte za Ptolemaiovcov. Počas nadvlády perzského kráľa Daria slávili Egypťania pamiatku staviteľa Imhotepa a pripisovali mu vytvorenie plánov rozsiahleho chrámu v Edfú, v Hornom Egypte. Podľa legendy zostúpila z neba na zem kniha, a to severne od Menneferu, sídelného mesta za kráľa Džosera. Imhotep tú zázračnú knihu
prečítal a našiel v nej plán Edfú. Chrámy a svätyne na slávu božského Imhotepa sa stavali v Karnaku, v Dér el-Bahrí, v Dér el-Médineh, na ostrove Pilak a na mnohých ďalších miestach. Jeho najznámejšou svätyňou bola však hrobka pri Sakkare. V Neskorej dobe stotožňovali Gréci Imhotepa so svojím bohom medicíny - Asklépiom, známym tiež pod menom Eskulap. Imhotepova kaplnka slúžila ako Asklepión - sanatórium, kde Eskulap liečil chorých. 0 zázračných uzdraveniach hovoria knihy, ktoré dodávali chorým nádej a vieru v uzdravenie. Vari neboli znalosti egyptských bohov staré a účinné?

0 čom nám rozpráva stéla o hladomore? Stojí tam, že Džosera trápil hlboký smútok. Sedí na svojom tróne, osamotený uprostred svojho paláca, trpí skutočnou beznádejou. Už sedem rokov pretrvávajú suchá. Níl sa nerozvodnil, nepriniesol do krajiny úrodné naplaveniny. Všetci sú chudobní a hladní. Sila opúšťa aj telá tých najmocnejších. Už ubúda dokonca aj sila potrebná na chôdzu. Deti plačú, skleslí starci sedia na zemi a čakajú na smrť. Aj dvorania trpia nedostatkom. Postupne sa zatvárajú chrámy. Služby bohom nie sú zabezpečené. Prečo toľké nešťastie? - pýta sa Džoser. Obracia sa na kňazov Imhotepovho kultu - syna boha Ptaha, najväčšieho spomedzi mudrcov. Čo sa deje? Prečo kľukatý Níl, hadiaci sa krajinou, neplní svoju úlohu? Kňazi v sále prehľadávajú archív Thovtovho chrámu v posvätnom meste Hermopolis. Odvíjajú zvitky svätých kníh a Džoserovi odovzdávajú získané vzácne informácie. Uprostred vody stojí významné mesto Abu (po grécky Elefantíné), sídlo boha Slnka - Rea, darcu života. Stéla hovorí, že „Níl poskakuje ako mládenec, keď oplodňuje ženu, a stáva sa mladým mužom s prudkým srdcom". Toto každoročné znovuzrodenie závisí od jedného boha, a tým je Chnum, muž s hlavou barana, ktorého obidva sandály ležia ako člny na vlnách Nílu. Keď ich Chnum nezdvihne, Níl sa nerozvodní, neomladne a údolie je odsúdené na suchá. Kráľ Džoser pochopí, že boh Chnum je rozhnevaný. Dá preto usporiadať očistné obrady a procesie na počesť boha Chnuma, obetuje mu chlieb, hydinu aj dobytok. Vo sne sa Džoserovi zjaví Chnum - ak ho kráľ bude aj naďalej ctiť, tak ako si zaslúži, potom zodvihne svoje sandály, uvoľní vody Nílu a opäť budú záplavy. Keď sa Džoser prebudil, vydal dekrét v prospech boha Chnuma. A stane sa zázrak: vďaka múdremu kráľovi a Imhotepovmu zásahu opäť vyrastú kvety, vráti sa hojnosť, hlad sa stratí, zem rozkvitne a radosť sa nasťahuje do sŕdc ľudí. Má tento príbeh aj historické jadro? Možné je, že skutočne uchováva spomienku na zvrchovanú vládu Džosera nad celou oblasťou prvého kataraktu a predovšetkým nad Núbiou. Džoser musel kvôli zmiereniu s Chnumom obetovať kraj medzi Asuánom a Takompsom (po grécky Dodékašén). Toto územie sa tešilo osobitnému postaveniu počas celej histórie Egypta a je možné, že toto výsadné postavenie získalo ešte za čias Džoserovho panovania. Stéla vyzdvihuje Džoserovu múdrosť a úctu k bohom. Jeho prvá reakcia zoči-voči jednej z najvážnejších pohrôm, akou je hladomor, nemala ekonomický, ale náboženský cieľ. Obrátil sa na najmúdrejších a najkompetentnejších kňazov, ale neprijal materiálne opatrenia, aby znovu nastolil poriadok a aby utíšil hnev božstva, ktoré zoslalo zlo na zem. Džoser bol zbožný, ale neutiekal sa k jalovej mystike. Svedčí o tom jeho veľké dielo patriace do oblasti architektúry. K výstavbe takého komplexu, akým je Sakkara, prizval geniálneho architekta Imhotepa.

Egypt

Džoser vládol v zjednotenom Egypte. S istotou môžeme povedať, že výstavba monumentálnych stavieb pri Sakkare si vyžadovala pevnú centrálnu moc. Horný a Dolný Egypt si zachovali svoju originalitu a svoje inštitúcie a pritom boli zjednotené pod „dvojitou korunou". Je koniec vzájomným kmeňovým výbojom a šarvátkam. Celý Egypt uznáva Džosera ako svojho vodcu, vnútorný mier sa stal hlboko zakorenenou skutočnosťou. Využil Džoser len vzniknutú situáciu, alebo sám prispel k jej vytvoreniu? Odpoveď nie je celkom jednoznačná. Isté je, že Egypt v čase jeho nástupu k moci už dávno prekonal štádium napätia medzi kmeňmi. Zdá sa tiež, že tento vládca svojou osobnosťou priviedol nezvrátiteľným spôsobom celú krajinu na cestu národnej jednoty. Stačí si pripomenúť dojímavú tvár Džosera, ako ju poznáme z trónnej sochy v Sakkare, aby sme pochopili silný charakter, vášnivú vôľu a prirodzenú autoritu vyžarujúcu z postoja tohto výnimočného človeka. Tento autoritatívny kráľ bol aj kráľom spravodlivým. Jeho pamiatku si ctili počas celých dejín Egypta a neskoršie generácie si ho pamätali ako múdreho, rozvážneho a kompetentného muža. Džoser vraj napísal knihy o vzdelávaní', pravdepodobne budúcich faraónov, o tom, ako ich naučiť pravidlá „kráľovského" remesla, aby im pomohol získať správny postoj k bohom a ľuďom.
Džoser ako osobnosť sa spája s ideou mieru. Nijaký iný faraón nie je lepším symbolom múdrej rovnováhy civilizácie ovládajúcej svoje tvorivé sily a naplno sa zaoberajúcej umeleckým stvárňovaním jej ideálov. Džoserovo storočie je storočím skutočnej múdrosti. Samotné jeho meno je príznačné: egyptské slovo džezer znamená „oslňujúci, obdivuhodný, posvätný". V tomto slove je obsiahnuté niečo „výnimočné", niečo mimoriadne v porovnaní s obyčajnými ľudmi. Treba poznamenať, že meno Džoser sa neobjavuje na pamiatkach z čias kráľových, ale oveľa neskôr, v období Strednej ríše. Egypťania ho nazývali „Džoser Veľkolepý", geniálny autor pohrebiska pri Sakkare, ktoré stále obdivujeme. V 3. dynastii je Džoser známy pod menom Nečerejchet. Význam egyptských mien musia historici a historici náboženstva skúmať veľmi pozorne. Toto meno možno preložiť ako „božskejší ako telo (bohov)" alebo „s božským telom". V oboch prípadoch ide o jasné označenie: faraón vystupuje ako zvrchovaný vládca s mocou boha, čím sa radí nad obyčajných smrteľníkov. Nedajme sa pomýliť- ide o náboženský zmysel, nie o dôsledok nejakej tyranie. Faraónovo nesmrteľné telo totiž spája celý Egypt s božstvom. Osud každého Egypťana je spojený s jeho kráľom. To je ten hlboký a prekvapujúci dôvod, kvôli ktorému Džoserovo kraľovanie bude zasvätené výstavbe gigantického pohrebiska pri Sakkare. Ide o kľúčový bod kraľovania: postaviť večný príbytok pre telo boha.
Skôr ako pristúpime k Sakkare a jej hlavnému architektovi Imhotepovi, patrí sa pripomenúť udalosti, ktoré poznačili Džoserovo kraľovanie. Pravdupovediac, sme málo informovaní. Z nápisu nájdeného vo Wádí Hammámáte, v údolí, ktorým prechádza cesta z mesta Gept (dnešný Kuft) k Červenému moru, sa dozvedáme, že faraón vyslal výpravy na Sinaj. Na skalách vo Wádí Magára, na sinajskom polostrove, sú vyobrazení viacerí panovníci a medzi nimi aj Džoser. Tento svojím hruškovitým kyjakom udiera kľačiaceho beduínskeho vodcu, čo znamená, že beduín je v pozícii podrobeného. Je to viac ako ojedinelá udalosť a treba v nej vidieť uplatnenie Džoserovej moci nad kočovnými kmeňmi, ktoré sa už viac neodvážia prekročiť hranice Obidvoch krajín. Možno treba tiež vedieť, že Džoser už využíval bane na meď na Sinaji. V každom prípade, klasické zobrazenie faraóna ako zabíja nepriateľa, tu nadobúda osobitný význam. Je to víťazstvo poriadku nad chaosom, víťazstvo Džosera Veľkolepého nad temnými silami zla. Iný jav patrí skôr do legendy ako do histórie, ale jeho význam si zaslúži, aby sme sa pristavili pri niektorých detailoch. Počas Džoserovej vlády vraj prepukol veľký hladomor. Nedozvedáme sa o tom z dobového dokumentu, ale zo stély z čias Ptolemaiovcov vzdialenej mnoho storočí od 3. dynastie. Správu o tom podáva stéla nazývaná „O hladomore" a vytesaná je do skaly na juhu ostrova Sehel, v kraji Elefantína v južnom výbežku Egypta. Zvláštne je, že kňazi, ktorí vytesali tento nápis do skaly, ho datovali do Džoserovej vlády! Zjavne im nešlo o zneužitie niečoho vyrobením falzifikátu. Možno sa teda domnievať, že kráľ Ptolemaios sa identifikoval so svojím vzdialeným a slávnym predkom - Džoserom, aby vlastnému zápasu s hladomorom dodal posvätný charakter. Je možné predpokladať, že historický dokument bol takto prenesený ako ozvena pradávnych udalosti'.

Egypt

Menimu sa pripisuje aj objav prepychu, alebo aspoň pohodlia. Táto legenda by mala byt' naozaj pravdivá, lebo v krajine sa už vyrábali stoličky, drevené truhlice a toaletné kufríky, dózy na voňavky, farbivá a šperky, jednoduché odevy ako bedrové suknice pre mužov a dlhé plisované šaty pre ženy. Kráľovský materiál, čiže papyrus umožňuje písať na prenosnú a uložiteľnú plochu. Informácie o armáde a súdnictve nám chýbajú, hoci vojsko určite existovalo, keďže umožnilo Menimu dobyť sever. Sám faraón bol jeho najvyšším veliteľom. Bol aj najvyšším sudcom, ktorý aplikoval súbor nepísaných zákonov. Je možné, že každý kraj mal svoj tribunál a zvykové právo, ktorými sa odlišoval od susedného kraja. Pohybujeme sa však po veľmi neistej pôde, no predsa len musíme uznať, že staroveký Egypt nepoznal otroctvo. Na rozdiel od Grécka a Ríma v Egypte nikdy nebola ľudská bytosť úplne zbavená práv a zredukovaná na vec či akýsi živý stroj. Tí, ktorých niektorí historici starého Egypta neprávom nazývajú „otroci", mohli totiž vlastniť pôdu a obrábať ju po práci na veľkom hospodárstve. Mohli by sme teda hovoriť o poddanstve, ale v nijakom prípade o otroctve, a to je jedna z najvýznamnejších hodnôt faraónskej civilizácie.
0 Meniho smrti nevieme nič isté. Legenda hovorí, že kráľa prenasledovali psy po okolí jazera Moeris a bol nútený vojsť do vody, kde sa asi stal korisťou krokodíla. Treba v nej vidieť symbolický príbeh, lebo bohom tohto kraja bol Sobek s hlavou krokodíla. Iné legendy hovoria, že prvého faraóna zabil hroch počas poľovačky, a ďalšia zase, že zomrel vo veku šesťdesiatdva rokov.
Ďalšie neoverené údaje sa týkajú jeho rodiny. Meniho manželka vraj vynašla vodu na vlasy a jeho syn Džer (po grécky Atotis), ktorý bol jeho následníkom, sa vraj venoval lekárstvu a bol údajne zavraždený. Takéto a im podobné výmysly sú často gréckeho pôvodu a týkajú sa mnohých faraónov. Isté však je, že Meniho syn zväčšil, alebo postavil kráľovský palác v Menneferi a že sám patril do kasty kňazov. Prvé dve dynastie pokračovali v diele Meniho. Koncom druhej dynastie žil v Egypte zocelený národ, ktorého bohatstvo sa neustále zväčšovalo. Krajina mala hlavné mesto, jednotnú správu a vyspelé remeselníctvo. Inštitúcia kráľovstva bola pevne zakotvená. Všetko bolo pripravené na nový skok vpred.



DŽOSER VELKOLEPÝ
Príchodom faraóna Džosera na trón sa začína obdobie egyptskej Starej ríše. Džoser vládol od r. 2640 do r. 2575, alebo od 2625 do r. 2605. Prenesme sa teda do 27. storočia pred Kristom, na začiatok 3. dynastie. Staroveký Egypt prežíva jedno z najslávnejších období svojich dejín a možno právom povedať, že je to „Džoserovo storočie".
Podľa A. H. Gardinera je možné považovať Džosera za skutočného zakladateľa 3. dynastie, ktorý spôsobil, ako uvidíme, rozhodujúci zvrat vo vývoji náboženstva, umení a pravdepodobne aj spoločnosti starovekého Egypta. Jeden nepatrný detail poukazuje na to, do akej miery Džoser otvára novú epochu prinášajúcu nové javy: v kráľovskom zozname z Turínskeho papyrusu sa medzi menami faraónov zjavne vyníma Džoserovo meno. Len jeho meno zapísal pisár celkom výnimočne - červeným atramentom. V skutočnosti je to naozaj maličkosť na zdôraznenie takého výnimočného vládcu, jedného z najväčších, ak nie priamo najväčšieho egyptského faraóna. Egyptský kňaz Manehto, ktorý zaviedol zoznamy kráľov, ho nazýva Tosortros a upresňuje, že ním sa začína nová dynastia. Čo sa týka „historických faktov", o 3. dynastii nevieme takmer nič. Presný počet a poradie následníkov kráľov je stále záhadou. Dokonca nie je isté ani to, či Džoser bol skutočne prvým faraónom dynastie. Tieto hmlisté miesta však nemohli zatieniť líniu vrcholov - mocné osobnosti, akými boli sám kráľ Džoser, jeho „prvý minister" Imhotep a geniálni architekti zo Sakkary.

Egypt velkých faraónů

Egyptské hospodárstvo je založené na náboženstve. Zmeny držiteľov majetkov v skutočnosti zabezpečuje chrám. Všetko sa začína obetovaním darov bohom, bez ktorého by krajina upadla do anarchie a biedy. Až keď sú uspokojení bohovia, možno pristúpiť k uspokojeniu potrieb ľudí a vhodne rozdeliť bohatstvo. Na zber úrody úzkostlivo dozerajú zapisovatelia. Časť úrody obilia putuje do sídelného mesta, kde sa uskladňuje pre prípad hladomoru. Strážené sú aj polia. Černozem je štedrá, darí sa rôznym druhom obilia, mnohým druhom zeleniny, ako šošovici, hrachu, póru, cibuli a tiež ovociu - datliam, figám, hroznu. Na sladenie sa používa včelí med. Dobytok nechýba. Dvory sú plné husí a kačíc. Egyptský roľník má rád svoju pôdu. Nežije sa mu !'ľahko, lebo práca je dosť namáhavá. Obdobie záplav mu však poskytuje príležitosť na dlhší oddych. Keď vody Nílu zaplavia krajinu, trávi čas doma. Jeho blahobyt, ako aj blahobyt všetkých jeho krajanov závisí od blahodarného rozvodnenia Nílu a jeho rozumného využitia. Meni pokračuje v diele započatom kráľom Škorpiónom a zdokonaľuje ho. Vie, že zavlažovanie je pre Egypt otázkou života a smrti. Bez neho by dary obetované Nílu boli zbytočné. Vytvorením silnej ústrednej vlády sa mohol pustiť do viacerých veľkých stavieb. Správcovia krajov sú poverení realizovať stavby podľa plánov vypracovaných kráľovskými majstrami. Na viacerých kľúčových miestach na Níle umiestnili „nílometre", ktoré umožňovali každý rok zaznamenávať, akú hladinu dosiahol Níl pri záplavách. Po vyhodnotení týchto pozorovaní bolo možné predpokladať, ako vhodne hospodáriť s vodou. Príliš rozsiahle alebo naopak slabé záplavy sa rovnali prírodnej a hospodárskej katastrofe, čiže bolo treba sa na ne vopred pripraviť. Kráľovské dokumenty medzi inými významnými udalosťami zaznamenávajú aj údaje o rozsahu záplav. V celom Egypte sa stavajú hrádze a kopú kanály, zasýpajú sa výmole a vyrovnávajú naplaveninové vŕšky. Ostrovčeky uprostred rieky sa obrábajú. Navyše, s výrazným zmyslom pre „ekológiu" sa uchovávajú početné oblasti mokradí na lov, rybolov a kvôli zachovaniu živočíšnych druhov považovaných za nevyhnutné. Nestačilo budovať, bolo treba aj neustále udržiavať kanály, upravovať zavlažovacie zdrže tak, aby úžitok z naplavenín bol maximálny. Hospodársky a duchovný život Egypta sa sústreďoval na stavby chrámov. Stavali ich remeselníci, ktorých Meni istotne pripravoval v štátnych školách. Suroviny nechýbali, či už išlo o kameň, drevo alebo kovy. V okolí Menneferu a vari aj v oblastiach púšte sa otvárali bane a kameňolomy. V období Meniho vlády stromy neboli vzácnosťou: palmy, vŕby, akácie, tamarišky, sykomory poskytovali dostatok dreva. Onedlho odchádzali prvé obchodné výpravy za cédrovým drevom do Libanonu a za cyprusovým do Sýrie. Medenej rudy bolo hojne a meď sa používala na výrobu zbraní a pracovných nástrojov. Bronz bude bežným materiálom až v Strednej ríši, a železo meteorického či iného pôvodu je veľmi vzácne.

Egypt velkých faraónů

Mennefer je od čias prvej dynastie náboženským a politickým centrom, lebo tu korunovali kráľov. Každý nový kráľ bol, tak ako Meni, korunovaný dvoma korunami: ako faraón Horného a Dolného Egypta. Spojenie Obidvoch krajín je základným princípom vládnutia v tejto krajine a vždy, keď bol porušený, nastal v Egypte úpadok. Meni bol mimoriadny správca krajiny. Rozdelil ju na kraje, po grécky nazývané nomoi. Hieroglyfy, ktorými sú označené, vytvárajú pravouhlý štvoruholník, čo znamená, že sú obkolesené zavlažovacími kanálmi. Každý kraj je jednotka administratívna, geografická, hospodárska, ale najmä náboženská. Správca kraja je fakticky aj veľkňazom boha uctievaného v danom kraji. Existuje veľmi zaujímavý zoznam mien krajov vytesaný v chráme v Edfú v Hornom Egypte. Pochádza z doby Ptolemaiovcov (2500 rokov po Menim) a uvádzajú sa v ňom dôležité informácie o každej provincii. Je to akási teologicko-politická príručka, z ktorej jeden exemplár mal byť uložený v každom chráme. Ten, kto chcel poznať nejaký kraj, mal poznať jeho meno, meno jeho sídelného mesta, mal byť informovaný o relikviách, ktoré sú tam uchovávané, o uctievaných božstvách, o chrámoch a kultových miestach, mal poznať mená tých, čo sú zodpovední za kultové záležitosti, ako aj posvätné funkcie kňazov a kňažiek, mená posvätných plavidiel, vodných plôch, dátumy sviatkov, mená kanálov a poľnohospodárskych oblastí, mená posvätných stromov, ako aj zoznamy zákazov a tabu. Je ťažké hovoriť o počte krajov, ktoré založil Meni. V Starej ríši ich bolo 38 alebo 39, v Strednej ríši 42, čo teoreticky zodpovedalo počtu sudcov v Usirovom tribunáli, kde sa rozhodovalo o posmrtnom osude človeka. Znamená to, že v priebehu rokov dochádzalo k územným zmenám. Vďaka tomuto systému mohlo byť spravovanie krajiny jednoduché a účinné pod podmienkou, že správcovia krajov boli zodpovední a múdri. Nariadenia vychádzali z kráľovského paláca, smerovali do centier oblastí a postupne do menších miest a dedín. Vďaka takejto štruktúre mohol Meni pristúpiť dokonca k sčítaniu ľudu a k súpisu obrábateľnej pôdy. Delta Nílu predstavuje osobitný problém. Takmer vo všetkých egyptologických dielach sa o tejto časti Egypta dočítame, že sa nezachovali dokumenty, lebo vo vlhkom prostredí sa ani nemohli zachovať. Dnešná delta s poliami, stromami, početnými kanálmi a dedinami skutočne nie je taká ako za čias Meniho, keď to pravdepodobne bola len rozsiahla vodná plocha s bohatou vegetáciou, miesto ako stvorené na lov zveri a rybolov. Neexistovalo pobrežie s prístavmi, ktoré aj o niekoľko storočí neskôr boli len riečnymi prístavmi uprostred delty. Možno teda predpokladať, že „mestá" ako Puto a Busiris, doložené v egyptských dokumentoch, boli len svätyňami, či posvätnými miestami, kam ľudia prichádzali len počas sviatkov, a nie obývanými oblasťami. Takýto pohľad spochybňuje existenciu kráľovstva Dolného Egypta porovnateľného s Horným Egyptom z hľadiska úrovne obývaných lokalít a hustoty osídlenia. Aj víťazstvá kráľov z juhu nad severom sa javia skôr ako relatívne nenáročné pripojenia kmeňov žijúcich na dosť divokých miestach, teda išlo skôr o vývoj civilizácie než o vojenské dobývanie. Pod Meniho prísnym dohľadom sa krajina organizuje: existuje združenie remeselníkov; centrálna správa riadi sýpky, stavbu lodí a chrámov; obrábanie pôdy a chov dobytka sú tiež organizované. Je potrebné hneď zdôrazniť jednu charakteristickú črtu: všetko patrí kráľovi, lebo egyptská zem patrí jemu. On ju zdedil od samotných bohov a tí ho poverili, aby zabezpečoval jej prosperitu. Neexistuje teda osobné vlastníctvo, aj keď faraón môže poskytnúť do užívania nejaké väčšie či menšie parcely zeme tým, ktorí mu oddane slúžili. Takto vznikajú panstvá veľkých hodnostárov, ktorí sú, tak ako kráľ, zodpovední za dobrý stav svojich území.