Odrazu sa objaví kráľ. Pôsobivá, majestátna osobnosť, s bielou korunou Horného Egypta na hlave. To už nie je náčelník kmeňa, ale skutočný vládca. Koruna je toho neklamným dôkazom. Jeho meno však zostáva záhadou: je napísané hieroglyfom v podobe škorpióna, ktorého čítanie nie je dokázané. A tak ho zjednodušene nazývame kráľ Škorpión. Pripisuje sa mu viacero predmetov, napríklad nádoba z Tury a obetné dary nájdené v chráme v Hierakonpole (v jazyku starovekých Egypťanov Nechen). Základným dokumentom je však obdivuhodný fragment hlavy ceremoniálneho kyja pochádzajúci tiež zo sídla pri Hierakonpole. Dnes sa nachádza v Ashmolean Museum v Oxforde. Je z vápenca a reliéfy na ňom zobrazujú niekoľko scén zachytávajúcich objavenie faraóna v dejinách. Výjavy sú rozdelené do troch registrov, čo je typickým znakom starovekého egyptského umenia. V najvyššom registri vidno štandardy krajov, ako aj mŕtve vtáky – pravdepodobne cíbiky - a luky visiace na štítoch so symbolmi krajov. V alegorickom sprievode krajov spoznávame symbol boha Sutecha (kompozitné zviera) a boha Mina podivného tvaru, o ktorom sa nazdávame, že ide o meteorit. Tento „kreslený seriál", ako by sme ho mohli nazvať, má svoj presný význam: kráľ Škorpión vyhlásil svoju moc nad krajmi Horného Egypta. Na čele vojska porazil populáciu symbolicky znázornenú vtákmi cíbikmi a šípmi, nepochybne obyvateľov delty Nílu a kočovníkov žijúcich na hraniciach Egypta a v oázach. Tak pred nami ožíva veľké víťazstvo Juhu nad Severom. Tu je začiatok vládcu národného významu, ktorý je napriek všetkému iba pánom Horného Egypta. Treba poznamenať, že kráľ Škorpión sa v tejto scéne nedal zobraziť ako dobyvateľ. Stretávame sa s ním až v druhom registri, v kontexte mieru a budovania. Na hlave má bielu korunu, je odetý v slávnostnom rúchu so zvieracím chvostom pripevneným k opasku, padajúcim dozadu. Oboma rukami drží motyku a kope ňou kanál. Oproti nemu, povyše jeho tváre, je sedemcípa hviezda a škorpión. Vývesný znak predchádza samotného kráľa iste preto, aby oznámil krajine ním započaté dielo. Jeden kňaz odnáša v koši zem, ktorú faraón vykopal. Ústrednou postavou výjavu je postava kráľa, obrovská v porovnaní s jeho služobníctvom. Malé postavy služobníkov a obrovská postava vládcu, to je tiež konštantný znak umeleckého výrazu Egypťanov. Nie je v tom nijaká megalománia, iba snaha vyjadriť rozdiel medzi zobrazovanými bytosťami: medzi kráľom-bohom na jednej strane a ľudskými bytosťami na druhej strane. To isté pravidlo a obdobná myšlienka sa môže vzťahovať na správcov veľkých majetkov: šľachtic, ktorý sedí nad tromi registrami znázorňujúcimi rôznych remeselníkov v jeho krajine, pozoruje ľudí, za ktorých je zodpovedný a ochraňuje ich zo svojej výšky. Jeho postava a veľkosť sa zväčšujú s jeho schopnosťou riadiť iných a dohliadať na tých, ktorých zamestnáva. To isté platí pre faraónov. Kráľ Škorpión sa pred nami objavuje v rituálnom obrade, v obrade vzniku. 0 3500 rokov neskôr, v sieňach ptolemaiovských chrámov, ako je Esna alebo Kóm Ombo (po egyptsky Nubet), uvidíme takých rímskych panovníkov, ako boli Severus, Caracala a Decius, oblečených ako egyptskí faraóni, pri výkope základov a vytyčovaní bodov na výpočet orientácie budúceho chrámu. Práca kráľa Škorpióna evokuje súčasne výstavbu zavodňovacích kanálov, základného ekonomického činu, ako aj posvätnosť vlastníctva zeme. Isté je, že kultovými stánkami v jeho dobe boli iba kaplnky postavené z ľahkých materiálov, chránené ohradou. V ničom sa nepodobali na obrovské grécke či rímske chrámy. Gestá kráľov sú však totožné. Na jednej doske z archaického obdobia vidíme hradby mesta a nad nimi symbolické postavy leva, sokolov a škorpióna, ktorí držia motyku. Interpretácia je neľahká. Ide o viaceré podoby egyptského kráľa? Alebo je to zobrazenie viacerých náčelníkov, ktorí vytvorili koalíciu, a kráľ Škorpión bol jej súčasťou? Dlho sa myslelo, že táto scéna zobrazuje rozbitie osady.

Egypt

Existuje nejaká charakteristická egyptská rasa? Na takúto otázku je dosť ťažké odpovedať. Egyptský človek je možno syntézou viacerých rás : kočovníkov blúdiacich po saharskej savane, Severoafričanov blízkych Berberom a Kabylom, Semitov prichádzajúcich zo severu od Sinaja a z juhu z oblastí Arabskej púšte. Kostry z preddynastického obdobia patria k európskym aj negroidným typom, preto sa možno domnievať, že došlo k miešaniu týchto dvoch rás. Uvažovalo sa aj o nejakej dávnej veľkej blízkovýchodnej kultúre, ktorá svojimi vetvami zasahovala aj do severovýchodnej Afriky aj do západnej Ázie. Údolie Nílu by tak bolo ideálnym priestorom na miešanie populácií. Stopy o tom môžeme nájsť v analogických mytológiách známych v rôznych civilizáciách (napríklad o Usirovi a Adonisovi), v lingvistických analógiách, porovnateľných zbraniach a v oblečení. Prečo nepripomenúť aj sťahovanie národov, cesty Mezopotámcov, Ázijcov a ďalších, ktorí prichádzali do Egypta? Niektorí popustili uzdu fantázii a videli v Egypťanoch dokonca mimozemšťanov, ktorí mali kolonizovať mimoriadne úrodný priestor na zemeguli.
Najzákladnejšia slušnosť nám káže povedať, že nevieme nič definitívne o pôvodnej rase Egypťanov. Evidentne sú to bieli Afričania, ktorých mentalita, videnie sveta a civilizačný vývoj sú pre Európanov pochopiteľné, zatiaľ čo preniknúť do hĺbky afrického myslenia je pre nich takmer nemožné. Európan nemá nijaké ťažkosti precítiť egyptské umenie ani pochopiť myšlienku, ktorá, hoci je veľmi odlišná od myslenia v modernej dobe, je však vpísaná v hĺbke nášho vedomia.

Ak teda nie sú známe jaskynné obydlia, konštatujeme, že egyptský starovek nepredstavuje nič originálne v porovnaní s klasickými schémami, ktoré vypracovali znalci staroveku. Ľudia najstarších dôb sa venovali lovu, zberu, opracovávali pazúrik a iné tvrdé kamene. Skôr než sa usadili, žili asi kočovným spôsobom života, venovali sa pastierstvu na savanách, ktoré boli od 7. do 3. tisícročia čoraz nehostinnejšie. Objavuje sa tkáčstvo, košikárstvo a hrnčiarstvo. Vieme, že obilie sa v údolí Nílu začalo pestovať medzi rokmi 4600 až 4200 pred n. I. a pripravilo tak rozvoj roľníctva. Pravdepodobne v tomto období ľudia začali aj zavlažovať, siať do usadených naplavenín, organizovať lov a rybolov, stavať obetné miesta bohom, hĺbiť hroby, kam ukladali vzácne predmety, ktoré mali slúžiť zosnulým na druhom svete. Egyptský starovek je predovšetkým prekvapujúcou dobou kamennou, keď remeselná zručnosť dosiahla majstrovstvo, ktoré počas doby faraónov nikdy neupadlo. Dokonalosť spracovania možno konštatovať podľa nožov, kyjakov, náradia či nádob.
Vytváranie koryta a údolia Nílu sa skončilo okolo r. 4000 pred n. I. a bola to významná udalosť. Ráz krajiny sa ustálil. Človek sa jej naozaj zmocnil a začal ju meniť, aby zlepšil svoje životné podmienky. Takto sa rodil Egypt. Usadlý spôsob života priniesol postupné vytváranie miestnych kultúr, v ktorých je dosť ťažké určiť vplyv Afriky. Z konca paleolitu sú skutočne známe mnohé africké oblasti, kde sa objavili na stenách jaskýň maľby zobrazujúce postavy ľudí a zvierat v pohybe, napríklad pštrosy a slony, ba niektoré z nich sa možno stali aj symbolmi egyptských krajov. Vzťahy medzi Egyptom a Afrikou v období staroveku však zostávajú nejasné. Ak hovoríme o rodiacej sa civilizácii, ide o dosť primitívnu civilizáciu: neexistujú mestá ani veľké stavby, iba chatrče z trstiny, naplavenín a blatovej malty, jednoduché hroby, niekedy iba obyčajné diery v zemi. Zdá sa, že niet ničoho, čo by naznačovalo zrod veľkej kultúry a najmocnejšieho štátu staroveku. V dedinách ako Merimde, Beni Salam na severozápad od Káhiry, na okraji púšte objavili zvyšky obilnej sýpky a ozdobné predmety zo slonoviny. V mestách Tasa a Badari, medzi mestami Siut (Asijú) a Chmunu (Ešmunén), vyrábali keramiku a používali meď. Meď slúžila na výrobu nástrojov, zbraní a toaletných predmetov. V tzv. gerzénskom období sa na nádobách objavujú motívy ľudí, lodí a zvierat a symboly krajov. Dediny sa pravdepodobne spájali do väčších zoskupení a jednotlivé rody pritom spájali svoje zdroje a pracovné kapacity. Začína sa prejavovať fenomén hierarchizácie, presadzuje sa moc najautoritatívnejšieho a najuznávanejšieho vodcu. Okolo neho sa združuje elita. V prípade stretu medzi dvoma veľkými osadami, snažiacimi sa potvrdiť svoju suverenitu na určitom území, môže prepuknúť konflikt. Každý rod sa usiluje charakterizovať nejakým posvätným znakom, často zvieracieho tvaru. Slovom, vznikajú miestne „kniežatstvá", rozvíjajú sa a pomaly rozširujú svoju obrábanú pôdu a lovné revíry. Za zmienku stojí aj to, že telá mŕtvych zvierat, napr. šakalov, býkov, baranov a gaziel začínajú ukladať do pásov látky a ľanových rubášov. Táto koncepcia posvätnosti zvierat neskôr nepochybne veľmi prekvapila gréckych cestovateľov. Náboženské tradície, ako aj uchovávanie mŕtvych v rakvách i voľba západného brehu Nílu za miesto nekropol vznikli vo veľmi dávnych časoch.