STREDNÁ RÍŠA

Z tohto obdobia pochádza aj rétorický opis sociálnej revolúcie od autora Ipeva. Iné lit. dielo, tiež svedčiace o úpadku Starej ríše, o nájazdoch Ázijských kmeňov a beduínov opisuje stretnutie kňaza Nefertaja, presláveného veštca, s kráľom Snofrevom, ktorý mu veští úpadok krajiny.



Podľa spoľahlivého historického badánia trieštenie Egypta zastavil miestny Thébsky vládca Mentuhotep II. okolo roku 2040 pnl., čím obnovil politickú jednotu krajiny. Avšak obnovený centralizmus narážal na odpor miestnych vládcov. Hlavným mestom sa stávajú Théby a v egyptských dejinách nastáva klasická doba. Kráľ si vybudoval rezidenciu v oblasti dnešného Luxoru a v Karnaku bol založený chrám boha Amona, ktorého kult postupne asimiloval s kultom slnečného božstva Réa. Za vlády Amenemhéta I., predpovedaného zjednotiteľa, vznikol znova centrálny štát s jediným kráľovským dvorom v Memfise, no význam Théb tým neupadol. Vzrástol aj kult boha Osira (Usireva). Ľudské zmýšľanie sa začalo pohybovať v rozmedziach “egyptskej renesancie”.

Libanon

Zásobarňou cedrového dreva bol Libanon, meď sa dovážala zo Sinajského polostrova, drahé kamene spolu zo zlatom Núbie a otroci z Líbie. Kríza a pomalé trieštenie Egypta nastala za piatej dynastie, keď sa na konfesionálnom základe prejavila pochybnosť o správnosti božieho spravovania sveta faraónom a mocenskom vzraste vplyvu administratívy a kňazstva na úkor centrálnej kráľovskej moci. Rozkladové tendencie sa vzmáhali s rastom majetku veľmožov a kňazov, aj keď faraóni sa menujú už len “synmi boha Rea (boha slnka)”.
Po skončení vlády Pjopeja II. postihol Egypt obrovský hlad a okolo roku 2190 pnl. sa rozpadol jednotný štátny útvar na radu mocenských území.

Džóser

Zakladateľom Starej ríše bol kráľ Džóser, ktorý si dal postaviť ako hrobku stupňovitú pyramídu v Sakare. Centrom ríše sa stalo mesto Mennofer (Memfis). Prvú skutočnú “abstraktnú horu umenia-kamenia” v Gíze dal postaviť Snofrev - zakladateľ štvrtej dynastie. Do nej patrili aj najvýznamnejší panovníci tohoto obdobia - kráľ Chuef, Rachev a Mykerín, ktorí sa vyznamenali svojou krutosťou a despotičnosťou. Keďže Egypt nemal vlastnú surovinovú základňu, bol odkázaný na dovoz nerastného bohatstva.

STARÁ RÍŠA

Dejiny Egypta svojich 1500 rokov nepoznali vojny. Bolo to obdobie staviteľov pyramíd, božích kráľov a čas gigantických pohrebíšť. Vytvorenie a zánik ríše naznačujú zápas medzi centralizmom faraóna a partikularizmom župných, nomových vojvodov. Historický ráz mu pridelil vysoký kňaz z Heliopolisu Maneta zostavením trojzväzkového historického diela o Egypte, v ktorom rozdelil panovníkov do tridsiatich dynastií. Práve chrámové archívy boli historickým prameňom, hlavným čerpadlom informácií gréckeho historika Herodota.

Najspodnejšou

vrstvou boli otroci, robotníci v kameňolomoch a remeselníci zamestnané v štátnych dielňach. Zväčša to boli zajatci, schudobnelí členovia poľnohospodárskych občín, ktorí však tiež neboli zbavení všetkých práv, ale vlastnili oprávnenie vypovedať pred súdom, uzatvárať manželstvá a dosiahnuť určitý majetok.
Osobitnou kapitolou bola armáda - posledný trumf kráľovskej administratívy.

sudca

Vykonával funkciu vrchného sudcu, správcu štátnej pokladnice, najvyššieho vojenského veliteľa a spravoval chod centrálnej správy, t.j. starosť o poľnohospodársku produkciu zeme alebo dohliadanie na faraónove stavby v zemi. Privilegovanou egyptskou šľachtou boli správci nóm (= administratívno-hospodárskych celkov Starej ríše) - adžmeri (nomarchos); ich mocenským aparátom boli pisári a úradníci, ktorí sa starali o hospodársky život v krajine, o vyberanie naturálnych daní a zároveň boli technikmi, staviteľmi. Do tejto spoločenskej vrstvy patril aj kňazský stav, udržujúci v ľude kult mnohobožstva spleteného s mágiou a hlbokú úctu k panovníkovi. Roľníci a remeselníci tvorili masu egyptského obyvateľstva, nedosahujúcu otrockú bezprávnosť, ale ani plnoprávnosť slobodných občanov.

TRIEDNE ROZDELENIE SPOLOČNOSTI

Na čele spoločnosti stál faraón s božským pôvodom, dokonca oslavovaný ako vtelené božstvo, ktoré rozhoduje o živote a vlastníctve svojich poddaných, voľne hospodári s egyptskou pôdou a len ono má výsostné privilégium zakladať chrámy.
Na riadenie štátu vystavil faraón úradnícky aparát na vzdelanom pisárstve. Hlavou tohto rozdelenia bol prvý minister - Catej (vezír).

PROCES ZJEDNOCOVANIA

Tretím faktorom a hýbateľom tohto procesu boli vpády a nájazdy Nomádskych kmeňov, ktoré podnietili okolo r. 3500 rozšírenie jednotnej kultúry, vznik vzájomne kooperujúcich mestských štátov, potom menších župných panstiev, na vrchole ktorých stál župný gróf. Niektorým grófom sa podarilo zjednotií viac žúp do dvoch centier : do Dolného Egypta (okolo delty Níla) a Horného Egypta (až k dnešnému Asuánu). Takto tvrdí staršia teória. Mýtická tradícia redukovala zložitý historický proces, najmä glorifikáciou panovníka-zjednotiteľa alebo vytvorením mýtusu o vytvorení centralistického štátu. Skutočným otcom ríše faraónov bol však Níl, ktorý si svojimi vynikajúcimi životnými podmienkami vynútil zjednotenie. K tomu prišlo okolo konca štvrtého tisícročia, pridržiavajúc sa staršej teórie, panovníkom Meni (Naarmer, Menes), ktorý založil tzv. Cinevské kráľovstvo a už u neho sa prejavili prvé prejavy ponímania panovníckej moci ako despotickej centralizácie. Meni bol jedným z panovníkov prvej alebo druhej dynastie, ktoré v období 3500-2700 dopomohli ku konsolidácii Egypta.

Dobré

podmienky pre rozvoj poľnohospodárstva však priniesli aj vznik majetkovej nerovnosti, súkromného vlastníctva a nakoniec aj štátu.
Politické zjednotenie zeme sa z nutnosti riadeného vodného hospodárstva (zavodňovanie, stavba priehrad, kanálov, vodojemov) stalo veľmi potrebné, lebo geografická poloha a rozloha nílskeho údolia si vyžadovalo jednotné riadenie, z toho vyplýva vznik administratívy a neskôr aj vynález písma.

Dobré

podmienky pre rozvoj poľnohospodárstva však priniesli aj vznik majetkovej nerovnosti, súkromného vlastníctva a nakoniec aj štátu.
Politické zjednotenie zeme sa z nutnosti riadeného vodného hospodárstva (zavodňovanie, stavba priehrad, kanálov, vodojemov) stalo veľmi potrebné, lebo geografická poloha a rozloha nílskeho údolia si vyžadovalo jednotné riadenie, z toho vyplýva vznik administratívy a neskôr aj vynález písma.

DAR NÍLU

Podľa slov otca dejepisu Herodota bola egyptská civilizácia darom Nílu, ktorý bol vlastne hlavnou dopravnou tepnou i 3500 km dlhou riečnou oázou, poskytujúcou obživu a semeno pre vznik buniek Egyptského štátu. Každoročne v júni nastal čas záplav, čiže prirodzeného hnojenia. Nílske bahno vytvorilo černozem asi v 20 km páse s Nílom uprostred, čo umožnilo pestovanie obilnín, cukrovej trstiny, bavlny, zeleniny, ďalej vznik olivových a ovocných plantáží v Delte. V staroveku rástli na brehoch papyrusové kry, ďatlové palmy.

Bývanie

v hlinených chyžiach oválneho tvaru dokumentujú ostatky vo Fajúmskej oáze, či pri dedine Memrida Beni Saláma. Keďže egyptské obyvateľstvo poznalo meď a vytváralo dokonalé kamenné nástroje, vyvinulo sa niekoľko predhistorických kultúr napr. Gerzskej.
Horný Egypt osídloval kmeň bojovných Hamitov, z hlavným ťažiskom záujmov v poľovačke, čo dokazujú pohrebiská so psami a gazelami. V dolnoegyptskej delte sa usadzovali semitskí roľníci a obchodníci, ktorí pestovali obchod vo všetkých smeroch a pravdepodobne vynašli aj hieroglyfy.