Prekvapujúci je spôsob zobrazenia, odlišný od egyptského. Máme tu do činenia s typickým mezopotámskym dielom. Možno sa objavuje aj v koncepcii veľkých tehlových hrobiek prvej dynastie, v mýtoch o podivných zvieratách, ako bol napríklad bájny vták - gryf. Ako však dokázať reálny vplyv Mezopotámie na Egypt? Ak by sme sa aj mohli domnievať, že za kráľa Škorpióna naozaj existovali kontakty medzi civilizáciou Elamcov, Sumerov a Egyptom, predsa len nevieme dokázať existenciu spoločnej blízkovýchodnej kultúry, ktorá by predchádzala zrodu dvoch civilizácií, jednej ázijskej a druhej v údolí rieky Nílu. Nôž z Gebel el-Araku zostáva záhadným predmetom. Určite ide o rituálnu zbraň, ktorá bola uložená v svätyni ako pamiatka na súboj. Ak by sme vylúčili možnosť mezopotámskej invázie, potom je celkom možné, že umelci pochádzajúci z Prednej Ázie sa veľmi skoro usídlili v Egypte a vytvorili diela, ktorých krásnym príkladom je táto rukoväť noža. V tomto zmysle mohli čiastočne prispieť k formovaniu rodiaceho sa umeleckého povedomia Egypťanov a poskytnúť mu symbolické témy, ktoré faraónovi umelci pretavili do vlastnej reči. Človek - krotiteľ levov musel zaujať pozornosť ľudu, ktorý vo faraónovi videl hlavne zjednotiteľa Obidvoch krajín, panovníka s dvoma korunami a chránenca dvoch božstiev: bohyne supice a bohyne kobry.

obradoch nebalili mŕtvych do rohoží alebo koží, ale ukladali ich do pleteného koša, neskôr do rakvy z pálenej hliny alebo z dosák. Rozvíjalo sa spracovávanie kovov a stolárstvo. Zdokonalilo sa používanie pazúrika a medi, ako aj tkanie látok. Hojná bola keramika zdobená pomerne zložitými výjavmi, ktoré zobrazovali napr. ľudí, lode. Nádoby z tvrdého kameňa a hlavice kyjov sa vyrábali vo veľkom.
Kráľ Škorpión bol buď pôvodcom alebo dedičom tohto spoločenského a hospodárskeho rozvoja. Ako náčelník kmeňa sa stal kráľom a vládol obyvateľstvu prosperujúcich krajov. Kam až siahalo jeho kráľovstvo? Možno po mesto Tura, severne od Menneferu (Memfisu), ktorý vtedy ešte neexistoval: je to iba hypotéza založená na objave akéhosi črepu označeného jeho menom a nájdeného na týchto miestach. Centrum života krajiny, ktorú riadil, sa nachádzalo pravdepodobne v Hierakonpole, medzi Luxorom a Asuánom. Dnes je tam len púšť, ale našiel sa tam významný komplex hrobov, ktorých steny pokrývajú maľby. Môžeme na nich vidieť výjavy z poľovačiek, súboje, tanec, plavby po mori, slovom ide o obraz už rozvinutej civilizácie. Legenda hovorí o kráľovstve, ktoré pod záštitou sokolieho kráľa trvalo vyše dvanásť storočí. V egyptskej mentalite zostáva Hierakonpolis posvätným mestom rovnako ako Puto v nílskej delte. Tu si však treba pripomenúť výstižnú analýzu amerického egyptológa J. A. Wilsona a jeho presvedčivú argumentáciu. Podľa neho „kráľovstvá" Hierakonpolis a Puto neboli kráľovskými sídlami: Hierakonpolis leží vo vyprahnutej, neúrodnej oblasti a Puto je len ostrovčekom v močarinách nílskej delty. Išlo teda zrejme o posvätné pútnické miesta obdarené božskou mocou, a nie o obývané oblasti. Medzi Líbyjčanmi a Egypťanmi zriedkavo vládlo porozumenie. Konflikty siahajú do dávnych čias. Prvý je zaznamenaný na doske nazývanej „Líbyjský tribút" a pochádzajúcej z preddynastickej doby. Na tejto kamennej pamiatke vidíme rôzne zvieratá privezené do Egypta, býky, somáre, barany. Sú na nej zobrazení aj ľudia s pierkami vo vlasoch, v bedrových zásterkách, s chráničmi na penise, ale je ťažké povedať, či ide o Líbyjčanov alebo egyptských poľovníkov. Je možné, že tento dokument pripomína prvé historicky doložené víťazstvo Egypta nad Líbyou. Líbyjský problém teda existuje od preddynastickej doby. Medzi kultúrou a ekonomickým potenciálom Egypťanov žijúcich v dedinách pri Níle a obyvateľstvom vzdialeným od tejto veľrieky je jasný rozdiel. Klimatické zmeny, ktoré spôsobili vyprahnutie voľakedy úrodných krajov, prinútili odrazu Líbyjčanov žiť v chudobnej krajine, tak ako žili beduíni v Arabskej púšti. Budú navždy žiarlivo hľadieť na bohatú egyptskú zem a občas sa odvážia k lupičským nájazdom. Oveľa neskôr sa Líbyjčanom dokonca podarilo vystúpiť na krátke obdobie na egyptský trón. Počas vlády kráľa Škorpióna vznikol teda faraónsky Egypt. Otázkou však zostáva, či k tomuto bájnemu zrodu prispela len jeho genialita alebo aj vonkajšie vplyvy. Dosky s vojnovou tematikou hovoria o konfliktoch medzi Egypťanmi a kmeňmi žijúcimi v okrajových častiach krajiny, ale nenachádzame na nich stopy po veľkej invázii prichádzajúcej zvonka, napríklad z východu. Iba na základe jediného predmetu by sme mohli vysloviť takúto hypotézu: slonovinová rukoväť noža z Gebel el-Araku, uložená v múzeu v Louvri, je ozdobená z obidvoch strán. Vidíme na nej postavu ovládajúcu dvoch levov a svorku šeliem pod nimi; na druhej strane je súboj. Ako zbrane slúžia palice. Sú tam aj lode, plávajúci ľudia a tiež utopení.

Pred nástupom kráľa Škorpióna k moci egyptská civilizácia nejestvovala. Možno hovoriť len o miestnych kultúrach, ktorých remeselné výrobky sú viac či menej vydarené. V preddynastickom období, za Škorpiónových čias, nastala aj zmena v archeologickej dokumentácii. Zistilo sa napríklad, že pri pohrebných
1 Klimatické zmeny, o ktorých nemáme dostatočné vedomosti, zohrali istú úlohu pri premene krajiny. Hoci za čias kráľa Škorpióna bola krajina oveľa lesnatejšia než dnes, priemerné teploty sa asi veľmi približovali dnešným. Hlavné je, že Egypt mal mierne, zdravé podnebie. Vysoké teploty boli len v lete a najmenej príjemným obdobím bol koniec októbra, keď hady a škorpióny vyliezali zo svojich úkrytov. Rozdiely medzi nočnými a dennými teplotami boli výrazné a v zime dosahovali až 15°C, pričom priemerná teplota bola asi 20"C. V egyptskej literatúre sa hovorí o prudkých ochladeniach, lebo v noci bývalo dosť čerstvo. To malo za následok stavanie domov. Prírodné podmienky nútili teda Egypťanov, aby sa stali staviteľmi, a podmienky na prácu boli nepriaznivé len v istých obdobiach vo všeobecnosti priaznivého roka.

Čoskoro začali Egypťania stavať lode. V časoch kráľa Škorpióna už museli existovať špecializované remeselnícke dielne. Nehovoríme len o výrobe jednoduchých člnov zo šachora, ale o plavidlách z dreva. Egyptská krajina sa zmenila. Dnes Je tu veľmi málo stromov. Avšak robotníci kráľa Škorpióna mali zrejme k dispozícii dostatok dreva z lesov na stavbu lodí.1
Aj keď sa následkom záplav údolie Nílu premenilo na obrovské jazero, styky medzi obývanými oblasťami sa celkom neprerušili. V skutočnosti dediny stáli na miernych vyvýšeninách pospájaných cestami na vrcholoch hrádzí. Ako sme si už povedali, v egyptskej mentalite nič nie je zredukované len na materiálnu, svetskú hodnotu. Pozemský Níl má svoj vzor v nebeskom Níle. Keď vody Nílu zalejú krajinu, ponorí sa Níl do praoceána, z ktorého vystúpia len pásiky zeme, prvé pahorky, na ktorých vzniká život. Jednoduchým striedaním ročných období prežíva egyptský ľud každý rok znova najzákladnejšie a najhlbšie mýty o stvorení.
Podľa Egypta je svet skutočne obkolesený veľkým kruhovým oceánom, akousi formou boha Nuna, energie, z ktorej pochádza všetko. Nad zemou je obloha podopretá štyrmi piliermi s orientáciou na juh. Čo sa týka ducha rieky Nílu, volá sa Hapi. Je skutočným otcom-živiteľom, vďaka ktorému sú ľudia šťastní. Hapi je obojpohlavný duch zrodený v jaskyni pri Asuáne,neďaleko prvého kataraktu.

Existuje aj pravdepodobnejšia hypotéza: motyka je skutočne nástrojom budovania, a nie zbraňou; kráľ Škorpión a jeho spojenci konali teda ako zakladatelia osád, pravdepodobne v močaristých oblastiach, ktoré dovtedy neboli využívané, a tak zhodnotili aj pásy zeme v delte Nílu. Je možné, že v čase, keď vznikla táto doska nazývaná „Líbyjský tribút", bolo možné, že bol Škorpión ešte iba jedným z lokálnych vládcov. Vráťme sa však k hlavici kyja, ktorého tretí register znázorňuje kľukatý tok Nílu a roľníkov pri práci. Kráľ Škorpión ukazuje týmto spôsobom, že počas svojej vlády podporoval ekonomické aktivity krajiny.
Zvrchovaným panovníkom je boh Hor. Škorpión je chránencom božského sokola a ako vládca Horného Egypta má titul „ten, ktorý patrí trstine" ako všetci faraóni. Nosí jednoduché šaty. Za pásom má býčí chvost, symbol moci. Jeho úloha kráľa-mága spočíva vo vedení víťazných bitiek, ale aj v zabezpečení pôdy a žatvy. Tieto základné úlohy zobrazujú výjavy na hlavici kyja. A jeden z nich si zasluhuje osobitnú pozornosť - sú to záplavy. Podľa slávneho Herodotovho výroku je Egypt darom rieky Níl. Bez geniálnej činnosti Egypťanov konfrontovaných s prekvapujúcim prírodným javom by však zostal iba prázdnym slovom. 6500 km dlhý Níl pramení pri rovníku, preteká Sudánom, Núbiou a prekonáva šesť kataraktov, kým dorazí do Egypta. V júni jeho hladina postupne stúpa. V júli sa jeho vody zakalia bahnom a sfarbia do hnedočervena. Spôsobuje to splavený materiál pochádzajúci z Etiópie; totiž abesínske bahno je bohaté na živiny a dáva naplaveninám Nílu mimoriadnu kvalitu. Vody z tropických oblastí putujú teda od konca mája či začiatku júna a do Egypta dorazia až v lete, keď slnko najviac páli. V júli sa rieka vylieva z koryta, zalieva Egypt a zanecháva tu úrodné naplaveniny. Keď jej vody v októbri opadnú, možno siať. Roľníci veľmi rýchlo pochopili, že môžu získať aj tri úrody ročne pod podmienkou, že vybudujú zavlažovací systém. A práve vtedy zasiahne faraón. Takýto projekt si totiž vyžaduje aktívnu účasť štátu. Zavlažovanie, výkop kanálov a ich udržiavanie, ak má byť účinné, si vyžaduje, aby ho zorganizoval faraón. Výjavy vytesané na hlavici kyja z Hierakonpola dokazujú, že kráľ Škorpión, vládca Horného Egypta, jasne pochopil význam ovládnutia a využívania záplav Nílu. Kanály sú ako krvné riečište, ktoré umožňuje životu prúdiť v obrovskom tele, akým je egyptská zem. Je jasné, že po klimatických zmenách, ktoré spôsobili opadnutie vôd a dali ľuďom novú pôdu na obrábanie, boli vynájdené aj primitívne zavlažovacie postupy. V Núbii sa našli stopy týchto prvých zavlažovacích techník vo forme zdrží, kde zachytávali záplavovú vodu. Genialita egyptských kráľov však spočívala v tom, že vytvorili komplexný plán zavlažovania. Každý rok bolo treba splanírovať obrábateľnú pôdu, upevniť zadržiavacie hrádze a vyčistiť kanály. V čase medzi dvoma záplavami sa musel urobiť kus práce podľa presného plánu. Samotné hrádze sa nestavali akokoľvek a kdekoľvek. To všetko si vyžadovalo existenciu úradu stavbyvedúcich, ktorí rozhodovali o tom, ako maximálne využiť úrodnú energiu poskytovanú záplavami. Jedine silná a centralizovaná moc, ktorú stelesňoval faraón, bola schopná úspešne realizovať takúto úlohu. V tomto smere bol kráľ Škorpión geniálnym inovátorom. On vytrhol Egypt zo staroveku, keď ho naučil ovládať prírodný živel, ktorý sa mohol stať zdrojom významného bohatstva. Dnes nám jeho dielo pripadá jednoduché, až samozrejmé. Keď sa však prenesieme do jeho doby, musíme uznať, že to bol génius. Níl ako zdroj života a úrody bol aj základnou komunikačnou cestou. Pre Egypt to bola vlastne „diaľnica", využívaná na cesty z jedného konca na druhý, ekonomická os, ktorá podporovala styky medzi krajmi a upevňovala súdržnosť spoločnosti. Severozápadný vietor umožňoval aj plavbu proti prúdu a pri plavbe dolu prúdom bolo zase možné použiť plachty, ak bol prúd príliš rýchly.