KRÁL ŠKORPIÓN A ÚSVIT CIVILIZÁCIE

Pred päťdesiatimi miliónmi rokov bol celý Egypt pravdepodobne zaliaty morom. Keď voda postupne ustúpila, Níl začal hĺbiť svoje údolie. Jeho delta ešte neexistovala v tej podobe, ako ju poznáme dnes. Následkom vzostupných pohybov údolia a definitívneho vyhĺbenia koryta Nílu, ako aj klimatických zmien vznikla veľmi svojrázna krajina. Staroveký Egypt bol rozsiahlou oázou, zatiaľ čo okolité krajiny trpeli suchom. A práve tu sa zrodila súdržná civilizácia. Severný Egypt, delta Nílu bola močaristá a niektoré jej časti priam nepreniknuteľné. V mohutnom tŕstí a papyruse žili kŕdle vtáctva, žeriavov, kačíc, prepelíc a podobne. Krokodíly a hrochy vládli vo vodách, kde žilo veľké množstvo rýb. Bolo to skutočné more, kde najvyššie byle šachora siahali až do výšky šiestich metrov. Pre človeka tu nebolo miesta. V historickej dobe bol šachor papyrusový, ktorý sa dnes už v Egypte nevyskytuje, hlavnou surovinou: písalo sa naň, vyrábali sa z neho napríklad člny, laná, rohože aj sandále. Táto rastlina ešte dlho zostávala pre Egypťanov symbolom životnej sily, a preto v chrámoch stavali stĺpy v tvare papyrusu, ktoré mali stelesňovať silu rastlinstva.
V Hornom Egypte brehy údolia Nílu ešte pokrývala vegetácia. Nachádzali sa tu aj papyrusové lesy. Začalo sa ukladať nílske bahno, a tak sa začiatkom neolitu vytvára pôda pre budúcu roľnícku civilizáciu. Čoskoro sa prejavil kontrast medzi černozemou v kultivovanej časti Egypta a červenou pôdou v púšťových oblastiach. Postupne vznikal dlhý obrábaný pás zeme prechádzajúci nebezpečnými a nehostinnými oblasťami. Na západnom brehu je Líbyjská púšť, súčasť miestami kamenistej a miestami piesočnatej Sahary. V tom čase púšť ešte nebola rozsiahla ako dnes; vyskytli sa tu aj pastviny, ba aj orná pôda. Žila tu líbyjská populácia, ktorá nikdy nedosiahla vysokú kultúrnu úroveň Egypťanov. Líbyjčania mali bledú pokožku, modré oči a červené vlasy, do ktorých si vkladali vtáčie pierka na znak svojej rasy. Líbyjčania pravdepodobne obývali oázy Síwa, Farafra, Dachleh, Charga a Baharíja. lch vzťahy s Egypťanmi boli vždy problematické. Pobrežie nebolo oveľa pohostinnejšie, ale bola to strategická prístupová cesta do oblastí tvoriacich Palestínu a lemujúcich Sinajský polostrov. Tak ako na východ od Geptu (dnešný Kuft) aj tu vybudovali Egypťania prístupové cesty k baniam, kde objavili zlato, malachit, med a tyrkys. V meste Serabit el-Chadim čoskoro uctievali „Pani tyrkysov" - Hathor. Podmienky ťažby boli veľmi náročné, avšak veľa kráľov, ako uvidíme ďalej, prispelo k spriechodneniu púšte a k zlepšeniu pracovných podmienok v baniach. Smerom na juh, za prvým kataraktom, leží Núbia, krajina oveľa chudobnejšia než Egypt. Jej exotické produkty a zlato boli však pre faraónov veľmi príťažlivé. Núbiu, ktorá bola niekedy kolóniou, inokedy zas viac-menej nezávislou krajinou, však nikdy nepovažovali za súčasť Egypta. Jej obyvatelia nehovorili po egyptsky, mali inú kultúru a iné zvyky. Katarakty na Níle, čiže rýchle prúdy spôsobené obrovskými balvanmi prehradzujúcimi tok rieky, tvorili prekážku pre pohyb ľudí i myšlienok. Egyptský starovek je málo známy. Obdobie pred prvým faraónom Menim podľa Egypťanov zahŕňa obdobie, keď vládli dynastie bohov. Po nich nasledovali služobníci boha Hora, ktorí pripravili nástup ľudí na trón. Výskumy v teréne poskytujú rovnaké množstvo otázok ako odpovedí. Známe sú sídla, exhumujú sa ďalšie staroveké predmety, pokúšame sa zostaviť periodizačné systémy. Napriek tomu udalosti zostávajú nepresne zoradené. Pravdepodobne najstaršie stopy prítomnosti človeka sa dajú odhaliť v oblasti VVasetu (Téb). Isté je, že prapôvodní obyvatelia Egypta trpeli nedostatkom vody a rozširovaním púšte, čo ich nútilo sústreďovať sa v okolí vodných zdrojov, v oázach a pozdĺž toku Nílu.

nesmierne bohatstvo, aké v Novej ríši získali Amonovi kňazi. Boh umožňuje kráľovi poraziť jeho nepriateľov, a faraón mu zato skrášľuje nespočetné chrámy. Je zaujímavé, že v jednej zdvorilostnej formulke s magickým významom nasledoval za menami faraónov výraz „život, zdravie, sila". Z textov vieme, že dvorania nenazývali kráľa menom, ale oslovovali ho „Jeho Veličenstvo", „boh", „Hor". Diodór Sicílsky (I, 70 - 71) o faraónoch píše: „Králi vôbec nemohli konať podľa svojho želania. Všetko sa riadilo zákonmi, a to nielen ich verejný život, ale aj súkromný, každodenný. Neslúžili im kúpení sluhovia či otroci, ale starostlivo vychovávaní synovia veľkňazov, ktorí mali vyše dvadsať rokov. V každú dennú či nočnú hodinu, keď mal kráľ plniť nejakú povinnosť, ktorú ukladali zákony, ktoré nemohol svojvoľne obísť." Každodenný život kráľa Egypta musel skutočne byť únavný a nemal nič spoločné so záhaľčivým životom orientálneho mocnára oddávajúceho sa radovánkam. Prebudenie faraóna Egypťania prirovnávali k božiemu úsvitu; slnko a panovníka vítali tóny obradného spevu: „Prebuď sa v mieri, nech sa kráľ zobudí v mieri, nech je tvoje prebudenie pokojné." Obliekanie faraóna bol tiež rituál. Najdôležitejšie bolo nasadenie obidvoch korún, náhrdelníkov a falošnej brady - zázračných síl, ktoré mohli vziať do rúk len kňazi, ktorých úlohu považovali za prvoradú. Parochniari, hlavní korunovači alebo obúvači sandálov si uvedomovali, že oni, ktorí sú najbližšie k osobe kráľa, plnia posvätnú funkciu. Faraón, ako boh Hor, vo svojom príbytku každodenne prerokúval so svojím prvým radcom - vezírom kráľovské záležitosti. Musel udeliť množstvo audiencií, prijať žiadosti významných ľudí, ktorí sa neskláňali pred ním, ale pred božským princípom, ktorý stelesňoval. Vyžaroval takú silu, že podaktorí v jeho prítomnosti strácali vedomie. Starostlivo sa vyhýbali dotknúť sa ho zo strachu, že ich zasiahne sila, ktorú vyžaruje. Ako vidno, každodenný život a posvätnosť sú vo faraónskom „remesle" nerozlučne pospletané. Z nádherných palácov, kde žili faraóni, nezostalo vlastne nič. Egyptskí stavitelia ich nestavali na večnosť ako chrámy či hrobky. A predsa paláce sa prirovnávali k nebu či k obzoru, k miestu, kde kráľ vstával a líhal si ako hviezda pohybujúca sa po kozmickej dráhe, plávajúca vesmírom, ktorého brány jej otváral boh Re.1
Dôležité je upozorniť, aké hlboké zväzky spájali členov kráľovskej rodiny, teda aspoň jej najbližších členov. Už sme sa zmienili o rešpekte syna voči otcovi, treba však dodať, že láska spájala nielen kráľa a kráľovnú, ale aj panovníkov a ich deti. Takýto postoj bol velebený v tzv. „amarnskom" období, keď sa Achnaton a Nefertiti neobávali dať sa zvečniť v rodinnom kruhu so svojimi deťmi. Od čias Starej ríše vyžaruje zo sôch slávnych párov nežnosť, niet tam strojenosti, ba priamo z nich cítiť ľudskú srdečnosť. Kráľovná je skvelá manželka, žena a pani domu v plnom zmysle tohto egyptského výrazu, ktorý sme si zachovali. Vieme, že právne a sociálne postavenie ženy v starovekom Egypte dosiahlo taký stupeň nezávislosti, aký nemá ani v dnešných civilizáciách. Vo svojom diele Kráľovstvo a bohovia poukázal Frankfort na to, že egyptský kráľ bol predovšetkým zárukou harmónie medzi ľuďmi a nadprirodzenými silami a život bol chápaný ako súkno utkané zo vzťahov medzi nebom a zemou. Ak niet kráľa, harmónia zanikne a ľudská existencia tápa v chaose. Až do posledného dychu veril faraónsky Egypt tejto myšlienke a žil podľa tohto zákona. Faraón bol hybnou pákou spoločnosti, ktorá nebola ničím iným len viac či menej dokonalým odrazom božskej spoločnosti. Egypťania si nikdy nemysleli, že faraón je obyčajný politický vodca, smrteľník s obmedzenými túžbami, ktorý sa zaoberá osobnými ambíciami. Kráľ v sebe spájal božstvo a ľudskú bytosť, vytvárajúc tak výnimočnú, s nikým neporovnateľnú osobnosť, vrchol civilizácie, ktorá trvala niekoľko tisícročí a ktorej veľkoleposť postup-
1 Symbolické formulácie, ktoré sa nachádzajú v egyptských textoch, tak vyjadrujú konkrétne pojmy: nebeské brány zodpovedajú napríklad bránam naosu, malého pamätníka nachádzajúceho sa v najtajnejšej časti chrámov. Preto kráľ každé ráno otváral tieto brány, aby zobudil boha.

ne objavujeme. Faraóni boli vždy výnimoční ľudia a politický a spoločenský model, ktorý formovali, bol tiež výnimočný. Poďme sa teda s faraónmi zoznámiť.

Keď sa kráľ s dvojitou korunou na hlave1 prvý raz ukázal svojmu ľudu, prirovnávali ho ku hviezde. Neoslavovali osobu, ale princíp. Človeka, ktorý hral úlohu vládcu, nepoznali, alebo len veľmi málo, videli však jasne, že faraón je opäť na tróne. Faraón je korunovaný, spravodlivosť vyhnala nespravodlivosť, planéty sú opäť na svojich dráhach, začína sa nová éra. Dobrá správa sa nesie po krajine. Vypúšťajú štyri divé husi, aby na štyri svetové strany rozniesli správu o tom, že nový faraón bol korunovaný a že všetko je odteraz tak, ako má byť. Správcovia už prozaickejším spôsobom oznamujú hlavám provincií nástup nového panovníka. Pisári napíšu posolstvá, opatria ich osobnou pečaťou faraóna, ktorý v prvom roku svojej vlády vykoná „okružnú cestu po krajine"2. Kráľ už teda sedí „na Horovom tróne živých", na stolci v tvare kocky s nízkym operadlom. Po bokoch sú symboly jednoty Obidvoch krajín: zviazaný papyrus a trstina. To nás privádza ku
1 Egyptskí králi nosili na hlave viacero korún, ktorých symbolika je dodnes predmetom štúdia. Každá koruna mala osobitný tvar a farbu. To, čo nazývame pšent, je dvojitá koruna; tvorí ju červená koruna Dolného Egypta v tvare mažiara, z ktorého vystupuje božská kobra uraeus. Koruna Dolného Egypta je biela, v tvare valca ukončeného gufou. Mohli by sme menovať aj modrú korunu, čiže chepereš. Pamätajme, že tieto koruny nie sú predmety, ale živé bytosti. Egypťania verili, že sú to bytosti obdarené energiou. Len patrične zasvätené osoby s nimi mohli narábať bez nebezpečenstva. Boli súčasťou kultu a ospevovali ich v chválospevoch.
2 Korunovačný obrad pokračoval zvláštnym ceremoniálom, nazývaným heb-sed. Mal dodať kráľovi novú silu a energiu, ktorá sa vyčerpala po určitých rokoch vládnutia.

kráľovským menám, ktoré určujú podstatné vlastnosti nového panovníka.1 Výraz „faraón" je odvodený z egyptského výrazu označujúceho „veľké sídlo". Počnúc Thutmosem III. sa v egyptských prameňoch používa na označenie kráľa. Dovtedy to bolo jedno z pomenovaní paláca, kde žil panovník. Mená prvých faraónov sa vpisovali do štvoruholníka, symbolizujúceho práve tento palác, nad ktorým bol božský sokol Hor, ochranca kráľovstva. Počnúc 5. dynastiou majú faraóni až päť mien zodpovedajúcich ich „titulom", ktoré tvoria celý protokol: meno Hor, meno zlatý Hor, meno ochraňované „dvoma paniami" (Nechbet, božská supica - bohyňa Horného Egypta; Wadžet, bohyňa - kobra, bohyňa Dolného Egypta), meno kráľa Horného a Dolného Egypta, meno syna boha Rea. Meno a priezvisko sa nachádzajú v takzvanej kartuši, čiže v pozdĺžnom ovále, čo bol pôvodne povraz spojený sponou, symbolizujúci „to, čo obkolesuje Slnko", teda vesmír, nad ktorým vládne faraón.2 Má to svoj zmysel. Napríklad Ramesse znamená „Narodený z Rea"; Mentuhotep zas „Nech je spokojný boh Montu"; Chufu (Cheops) znamená: „Nech ma (boh) ochraňuje". Môžeme súhlasiť s Gardinerom, že tieto mená vyjadrujú úsilie vládnuceho kráľa, jeho vôľu dať svojmu kráľovstvu istú perspektívu, istý symbolický program, ktorý treba rešpektovať. Každý faraón je chránencom boha, ktorého naj

1Treba poznamenať, že nositeľkami legitimity, ktorej princípy sú žiaľ nejasné, boli ženy. Často sa písalo, že faraóni sa ženili so svojimi „sestrami", avšak slovo sestra v reči Egypťanov môže označovať jednoducho milovanú ženu. Preto sobáš medzi „bratom a sestrou" by sa nemal chápať doslovne. Najstaršia faraónova dcéra bola totiž teoreticky legitímnou dedičkou kráľovstva. Možno predpokladať, že designovaný faraón sa oženil s touto ženou, aby potvrdil svoju moc, a že ona takto dostala titul „prvej kráľovskej manželky". Napokon, nič nebránilo tomu, aby žena bola kráľovnou Egypta a poznáme viacero príkladov, z ktorých najslávnejšou bola kráľovná Hatšepsut. ''Posledné dve mená kráľov predstavujú to, čo niekedy nazývame meno a priezvisko faraóna. Fakt, že boli napísané v kartušiach, zohral rozhodujúcu úlohu v procese rozlúštenia hieroglyfov, pretože Champollion v nich našiel prvé oporné body.

Egypt - faraoni

Magické schopnosti faraóna vysvetľujú aj jeho vojenské úspechy. Je mimoriadne chrabrý a nebojí sa nijakého nepriateľa. Chránia ho bohovia a dávajú mu silu zvíťaziť, preto mu vždy nakoniec pri nohách leží deväť lukov, čiže symbol cudzích krajín. Takto faraón za pomoci celého vesmíru bráni ničivým silám zničiť započaté dielo. Ako uvidíme, vo vojnách, ktoré Egypt viedol, by sa nemalo na takéto videnie zabúdať. Výjavy z bojov, zobrazené na stenách chrámov, sú v tomto smere výrečné. Slnečný kráľ, vladár stelesňujúci poriadok sveta, víťazí nad neporiadkom, chaosom neorganizovaných tieňov. Faraón akoby nejakým spôsobom nepriateľa uhranul, aby ho mohol lepšie spacifikovať.
„Kráľ zomrel, nech žije kráľ," táto fráza, dobre známa v kontexte francúzskeho kráľovstva, vystihuje aj egyptský spôsob kraľovania. Smrť' faraóna je tou najdramatickejšou udalosťou, akú si možno predstaviť. Slnko sa stratí, harmónia je ohrozená, celá spoločnosť sa môže prepadnúť do ničoty. Kráľ v skutočnosti nezomiera. Opúšťa svet ľudí, vystúpi na horizont, dostane sa do neba a spojí sa so svojím stvoriteľom. Pláva v nebeskom priestore, kde sa stane hviezdou. Z hviezdneho vesmíru, ktorý je nad nami, svietiace duše faraónov neustále ovplyvňujú osud ľudí. Zem, presnejšie povedané ľudia na zemi žijú v úzkosti. Smútia a netrpezlivo očakávajú následníka, ktorý ukončí zmätok a osvieti nový Egypt múdrosťou kráľov. V mnohých prípadoch starnúci faraón ešte za svojho života prijal na trón po svojom boku svojho syna alebo následníka s cieľom predísť takémuto obdobiu anarchie. Ľudia na zemi sa zaoberajú mumifikovaním mŕtveho kráľa a jeho uložením do hrobky, do tej hrobky, ktorú si dal postaviť, keď si počas celej svojej pozemskej existencie pripravoval bývanie na večnosť. Ako sme už povedali, kráľ nezomiera, žije ďalej, iba v inej forme. Svedčí o tom text Ramesseho II. známy ako Veľký venovací nápis z Abdžu (Abydosu, kde žiada svojho otca, zosnulého Setchiho I., aby sa za neho prihovoril u boha Rea, u ktorého sa nachádza. Stať sa faraónom znamená vystúpiť na trón počas slávnostnej korunovácie. Ide o zázračný rituál, porovnateľný so stredovekými „mystériami". Celý Egypt sa zúčastňuje na korunovácii svojho kráľa, živého stelesnenia boha Hora, keď kráľ prijíma dedičstvo od svojho otca Usira (Osirisa). Bohovia, bohyne a všetky egyptské kraje sa zúčastňujú na korunovácii. Počas výstupu nového faraóna na trón ho predstavujú božským predkom, ktorí sídlia v svätyniach a bdejú nad správnym priebehom ceremónie. Ústredným bodom obradu je samotná korunovácia: kráľ dostane dve koruny. Prvá, červená, symbolizuje Dolný Egypt, druhá biela, je symbolom Horného Egypta. Hora Sutech, bohovia a ochrancovia oboch území, posväcujú kráľa a odovzdávajú mu život. V tej chvíli sa koná akt „spojenia Obidvoch krajín", nové spojenie Juhu a Severu, nastolenie jednoty, ktorú rozbila smrť' predchádzajúceho faraóna. Súčasťou korunovácie sú aj ďalšie obrady, napríklad: faraón vykoná symbolický beh okolo hradieb mesta Mennoferu (Memfisa), najstaršieho hlavného mesta zjednoteného Egypta. Boh Thovt a bohyňa Sešat, záhadná patrónka písma a pisárov, držiteľka sedemcípej hviezdy, vyryjú do posvätného stromu v Heliopole trónne mená nového kráľa. Korunováciou sa vracajú šťastné časy. Zatiaľ čo tento obrad sa odohráva v tajomnom prítmí chrámu, vonku sa koná ľudová veselica. Egypťania mali veľmi radi slávnosti. Korunováciu sprevádzalo veselé hýrenie, hostiny a pitky, čo bolo celkom normálne v krajine, kde pestovanie viniča malo svoju vážnosť. „Krajina dostala nového vladára, zase svitnú krásne časy. Vyhladnutí sa najedia dosýta, smädní sa napijú, nahí dostanú odev."

Egyptské lékařství

Egyptské lékařství



Mezi odborníky pro choroby ušní, oční, kožní a jiné zastával významné postavení i "znalec tělesných tekutin" a "strážce konečníku". Strážce konečníku byl odborný lékař. V palácích na Nilu věnovali konečníku a jeho obsahu mimořádnou pozornost. Vnitřní choroby Egypťané ještě neznali, a tak různé břichaboly, koliky a ujímání přisuzovali poruchám vyprazdňování. Zajisté docela správně. Při zácpě se lékař dostavil okamžitě. Moudře pokýval hlavou a jako vždy poslal pro otroka, aby přiklusal s projímadlem, jehož základem již tehdy byla ricinová semena a připravil rovnou i stolicopudné čípky z ovčí vlny smočené ve zvířecí žluči. Když ani čípky nepomohly, nezbývalo, než namíchat klizma. Klistýr po Egyptsku představoval sladké pivo smíchané s olejem, vonnými silicemi a ještě něčím tajným, co bylo pouze pro samotné faraony. Jako prostředek krajní nouze zbývalo vykuřování konečníku. Smyslem vykuřování bylo ještě horším pachem přehlušit zkažený vzduch v útrobách (což se hodilo spíše pro obyčejný lid), nebo naopak libou vůní naladit střeva ke kýžené činnosti. Na rozpálené kameny pod vznešenými hýžděmi faraona se nasypala směs vonných pryskyřic s myrhou, puškvorcem, jalovcem či terpentýnem. Pokud se neulevilo, bylo zle. Na scénu nastoupil specialista v zaklínání.
Ve starém Egyptě ženy rodily na cihlách. Pro egyptské ženy byl skutečně obvyklý porod v podřepu, při kterém měla rodička podloženy nohy cihlami. Z cihel se dalo sestavit docela praktické porodní lůžko a navíc šlo o onu osudovou cihlu, jíž se poprvé dotklo tílko novorozence. Neboť do ní bohové vepsali budoucnost dítěte. Vedoucím porodnického týmu bohů byl Bes, tlustý zamračený trpaslík, který měl za úkol odhánět zlé duchy.
Řecký lékař, Hérofilos (nar. Kolem r. 300 př. n. l.), působící v Egyptě poprvé prováděl veřejné pitvy na mrtvolách. Objevil 3 mozkové blány, popsal spojení mozku s míchou, mozkové nervy, strukturu oka a vymyslel jméno pro dvanáctník. Jako Hippokratův zastánce modifikoval jeho teorii že: vyživovací síla má sídlo v játrech, oteplovací v srdci, myslící v mozku a vnímající v nervech. Před Hérofilem se totiž soudilo, že jsou nervy duté, aby jimi mohl proudit vzduch, a nebo že sperma vzniká v mozku a míchou stéká do varlat.
Rovněž Erasistratos objevoval. Podařilo se mu objevit výstupy nervů z lebky a již rozlišoval žíly od tepen.