Thursday, March 27, 2008

Egypťan Sinuhet

Egypťan Sinuhet


Obsah:
Tento historický román se odehrává ve starém Egyptě v období Nové říše. Sinuhet je, jako otvírač lebek, jmenován doktorem. Toto jmenování dostal od faraóna Achnatona. Postupně je Sinuhet zatahován do různých problémů pod vlivem svého přítele, ctižádostivého válečníka Haremheba. V důsledku náboženských sporů je Egypt postupně z vnitřní i vnější strany oslabován. Sinuhet, osobně poznamenaný ztrátou své dívky Mirey, později i smrtí milenky Merit a jejich syna a rozčarovaný bojem o moc, zasáhne. Otráví chetitského prince Šatatku a ve jménu záchrany Egypta, zuboženého rozpora, usmrtí i faraóna Achnatona. Faraonem se stane Heremheb. Z obavy před Sinuhetem, který ví příliš mnoho, jej posílá do vyhnanství na pobřeží východního moře.

Teoretický rozbor:
V románu je dobře popisováno prostředí a rozdílný život lidí – otroků, měšťanů a faraóna. Román je také obohacen úvahovými pasážemi o smyslu života a životních hodnot. I z těchto důvodů patří kniha do ruky každému, kdo se chce dozvědět více o egyptské civilizaci.

Labels:

Tuesday, March 25, 2008

Egypt

Podstatné sú väzby faraóna s vesmírom: Slnko je pre ľudí, jeho lúče prenikajú všade. Vyháňa z Egypta tiene; počuje všetko, čo sa hovorí, lebo má milióny uší; všetko vidí, lebo jeho zrak je prenikavejší než denná hviezda (Slnko). Faraón ako správca životnej sily je vykonávateľom božskej vôle. Takúto moc mu nepridelili despotické zákony, on je zodpovedný za materiálny a duchovný život vo svojom kráľovstve. Rituálnymi obradmi faraón umožňuje ročným obdobiam, aby sa striedali v súlade so zákonmi vesmíru, umožňuje záplavám, aby prišli zúrodniť Egypt, a Slnku, aby vychádzalo. Mnohí faraóni boli skutoční znalci náboženstva a jeho symboliky. Vieme, že navštevovali posvätné knižnice, študovali kroniky svojich predchodcov, aby sa podriadili princípom múdrosti, ktoré mali usmerňovať ich konanie. Náboženskú činnosť považovali za nástroj ovládania sveta. Bolo nevyhnutné, aby faraón bol človek učený. Ako hlava vlády vykonával kráľ aj úlohu kňaza, lebo jeho najvyšší úradníci museli „zabezpečiť, aby Maat, vesmírna harmónia, zostúpila k nemu". Inak povedané, vo svojich vzťahoch museli rešpektovať svoje skutočné postavenie tak, aby kráľ mohol zabezpečiť spravodlivosť. Faraón, strážca nepísaných zákonov, je Slnko, zatiaľ čo jeho prvý minister - hlavný radca - bol označovaný ako Mesiac: aj v koncepcii administratívnej hierarchie teda prevláda náboženský a kozmický tón. Náboženské povinnosti faraóna spočívali v budovaní, opravovaní a spravovaní chrámov. Na to, aby bohovia mohli uplatňovať svoj vplyv na zemi, potrebujú nejaký svätostánok. Je na kráľovi, aby ho postavil, aby sa v ňom potom vykonávali bohoslužby a rituály. V skutočnosti je faraón jediným kňazom. Jeho obraz je súčasťou stien každého chrámu. Tento živý obraz sa prevtelí do kňaza, ktorý vykonáva bohoslužby v kráľovom mene. Chrám je nevyhnutný nielen ako náboženská podstata, ale aj ako hlavný ekonomický nástroj. Každý svätostánok je výrobcom, správcom a prerozdeľovačom bohatstva krajiny. Zabezpečuje život Egypta po duchovnej i materiálnej stránke. Táto posledná poznámka nám umožňuje vyzdvihnúť jeden mimoriadne dôležitý bod: v starovekom Egypte nikdy neoddeľovali duchovný a materiálny svet. Kráľ nie je len kňazom, ale aj hlavou štátu a naopak. A pre krajinu je príznačné, že ju riadi faraón, ktorého moc je skutočná. Vždy, keď pohasína sláva kráľov, keď sa rozkníše trón faraóna, Egypt prežíva obdobia temna. Keď bohovia prestanú bdieť, hospodárstvo chradne. Na dobrú organizáciu, centralizáciu a deľbu prírodných aj magických energií je nevyhnutná jednotná a silná centrálna moc. Proti anarchii a neporiadku má egyptský faraón k dispozícii veľmi konkrétne zbrane, ako sú armáda a polícia, ale používa aj mágiu. Kráľ, ktorého chráni božský sokol, s korunou symbolizujúcou moc, s býčím chvostom za pásom, ako vládca nad mestami a krajmi, ktorých ducha symbolizujú magické znaky, je syntézou zvieracích, ľudských a vesmírnych síl. Vari ho neprirovnávajú k ručiacemu levovi či šakalovi, ktorý za okamih obíde celú krajinu, alebo k ohňu, víchrici, či búrke? V jeho srdci sa nachádza Sia - intuícia. V jeho ústach sídli Hu - slovo stvoriteľa: preto sa slová, vyslovené kráľom, vzápätí stávajú skutočnosťou. Všetko, čo si zaželá kráľ, sa splní. Jeho jazyk Je ako váha a jeho pery sú presnejšie ako jazýček na nej. On kreslí plány chrámov a vedú ho pri tom hviezdy na nebi.

Labels:

Wednesday, March 19, 2008

Egypt

Pojem ríša nepochádza od Champolliona, ktorý hovoril len o dynastiách, ale od pruského diplomata Carla Josiasa von Bunsena, ktorý r. 1844 aplikoval na egyptskú históriu model Svätej ríše rímskej nemeckého národa. Znamená to, že pri jeho používaní treba byť opatrný, tým viac, že egyptská politika, ani v časoch Novej ríše, nebola „imperialistická" v modernom zmysle slova. A ako analyzujú vlastné dejiny sami Egypťania? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Grécka a rímska civilizácia inšpirovala vlastných historikov, ktorý skúmali svoju minulosť a interpretovali ju. Napriek dlhému obdobiu civilizácie faraónov nie je však známy ani jeden egyptský autor, ktorý by napísal dejiny svojej krajiny. Toto zistenie je dôležité, lebo nám umožňuje preniknúť do podstaty egyptského myslenia, ktoré vyrástlo z večnosti a z pocitu, ktorý sa nemenil napriek plynúcemu času. Civilizácia faraónov vôbec nie je statická či nehybná, ako sa o nej veľmi často písalo; naopak, neustále sa obnovuje. Buduje sa a tvorí, znovu objavuje svojho ducha, ale nedá sa povedať, že by stavala na ústrednej dogme našich moderných civilizácií na pokroku. Pre Egypt, podľa vyjadrenia M. Eliadeho, je mýtus čiže ozajstný príbeh na počiatku všetkého. Každý kráľ situuje prvý rok svojej vlády na prvopočiatok a panovanie každého ďalšieho kráľa je novou epochou. Dôležitý nieje dátum, ale začlenenie faraóna do kozmického poriadku. V zmysle modernej terminológie neexistuje teda staroveký Egypt „z historického pohľadu". Pri dejinách faraónov je dôležité pochopiť históriu ako oslavu ich ľudu, ako oslavu jednoty prírody a bohov. Označovať egyptský štát za „politický konzervativizmus" len preto, že ním nezmietali náhle skoky a sociálne otrasy, je prejavom neznalosti hodnoty, akú má posvätná tradícia, čiže sila permanentnej obnovy. Z nápisov je zrejmé, že faraóni žili s vedomím
„času bohov" a „času predkov", s povedomím znovunastoľovania „prvého razu" a takýmito výrazmi označovali zrod života a znovuobjavovanie strateného raja. Zoznamy kráľov, o ktorých sme sa zmienili, sa začínajú kráľovstvom bohov, po nich nasledujú polobohovia, bytosti svetla a potom pokračovatelia boha Hora, predchodcovia prvého kráľa-človeka, Meniho. Pre Egypťanov to nie je nijaká fikcia. Je to najlepší spôsob ako potvrdiť, že kráľovstvo sa zrodilo z božstva a že vzor, na ktorý sa každý kráľ odvoláva, je nadľudského pôvodu. Faraónska spoločnosť, zoskupená a zorganizovaná okolo svojho kráľa-boha, dôsledne vychádzala z tohto princípu. Musíme uznať, že napriek množstvu dokumentov skutočné historické pramene sú zriedkavé. Musíme skúmať náhodné pamiatky a texty, dávať pozor na zmienky, starostlivo skúmať „životopisy" a príbehy o hrdinských činoch kráľov. Dejiny starovekého Egypta, ktoré teraz píšeme, obsahujú rozsiahle hmlisté miesta. Z tridsiatich dynastií poznáme len tretinu - aj to iba čiastočne - takých, ktorých chronológiu môžeme prezentovať s akou-takou presnosťou. Takzvané „prechodné obdobia" sú najhmlistejšie. Nemali by sme sa dať zlákať koncepciou dynastie, hoci vyzerá dôveryhodne. V skutočnosti nevieme, prečo sa prechádzalo z jednej dynastie do druhej. Nepoznáme ani kritériá, ktoré rozhodovali o dĺžke trvania jednej dynastie: 18. dynastia je veľmi početná, zatiaľ čo v 28. dynastii je len jeden kráľ a 7. dynastia pravdepodobne ani neexistovala. Ak hodnotíme význam niektorého faraóna, často sa odvolávame na frekvenciu výskytu jeho mena na stélach, skarabeoch a v iných prameňoch. Avšak strata veľkej časti dokumentov môže byť príčinou našich omylov pri ich hodnotení. K týmto ťažkostiam sa pridružuje ďalšia, vyplývajúca zo samotnej egyptskej mentality. Faraóni, starajúci sa o večnosť, nám zanechali to, čo považovali za podstatné: svoje chrámy a svoje hrobky. Mestá, dediny, súkromné domy sa nestavali „z kameňa večnosti", ale z materiálov podliehajúcich skaze. Skoro úplne nás tak zbavili archeologických svedkov každodennej egyptskej reality v minulosti. Našťastie, „scény zo súkromného života" bohato ilustrované na stenách hrobiek, nám túto minulosť rekonštruujú. V tomto kontexte však netreba zabúdať, že majú často istý symbolický význam, ktorý prevyšuje ich materiálny aspekt. Táto mentalita viedla faraónov k tomu, aby manipulovali s históriou spôsobom, ktorý nás zavádza. Znamená to, že kráľ si napríklad môže požičať od svojich predchodcov istú scénu, ktorá sa a popri javila ako historická, ale takto získala nadčasovú hodnotu. Scénu zajatia porazených Líbyjčanov nachádzame napríklad za vlády faraóna Sahureho (Stará ríša, 5. dynastia), Pepiho II. (Stará ríša, 6. dynastia), Taharku (Neskorá doba, 25. dynastia). Týmto kráľom však nešlo o historický detail, ale o podriadenie nepriateľa, symbolizujúceho chaos, kráľovi - symbolu vesmírneho poriadku. Je možné, že Taharka v skutočnosti nikdy nebojoval proti Líbyjčanom, a je tiež možné, že ten zápas zviedol. Pre neho však bolo pri zobrazení takejto scény podstatné to, že mohol nadviazať na slávnu minulosť a zachoval ideál harmónie, ako mu to predpisovala jeho funkcia. Keď jeden z najslávnejších britských egyptológov, sir Alan Gardiner, ktorému historická veda vďačí za mnohé, píše, že arabské kroniky, hovoriace o trvalom nepriateľstve, rodinných hádkach a vraždách, poskytujú dobrý obraz o každodennej realite v časoch faraónov, myslíme si, že sa mýli. Ak sa niektoré veci, napr. život roľníkov takmer vôbec nezmenili od čias starovekého Egypta, kľúčom k tejto civilizácii nemôže byť arabský svet súčasného Egypta, ale samotná inštitúcia faraóna. Ona držala spoločnosť pri živote, formovala jej ducha, dušu a vnímavosť starovekých Egypťanov. Akékoľvek porovnávanie so spoločnosťou, ktorá je založená na celkom odlišných kritériách, by mohlo viesť len do slepej uličky. Jeden obyčajný „detail" výborne pomáha pochopiť náš zámer: moderný Egypt je hlboko poznačený praktizovaním príkazov svätej knihy, Koránu. Staroveký Egypt vo svojej mimoriadnej múdrosti nikdy nepoznal jedno Písmo sväté, ktoré by dávalo odpoveď na všetko. Každé veľké mesto malo vlastnú teológiu. V centre egyptského myslenia je kráľ, v centre histórie spoločnosť. Baillet hovorí, že faraón je „srdce kolektívneho bytia Egypta". Alexander Moret v jednom zo svojich najvýznamnejších diel Du caractére religieux de la royauté pharaonique (0 náboženskom charaktere kráľovstva faraónov) zdôraznil, že hlava egyptského štátu nebola suverénnym vládcom v úzkom politickom zmysle, ako to chápeme dnes. Faraón je potomok bohov, ktorí vládnu nad nebom i zemou. A ako boh dostáva od slávnych predkov dedičstvo, egyptskú krajinu, nad ktorou má bdieť ako nad najvzácnejším pokladom. Faraóna určoval za vládcu boh Re ešte vtedy, keď sa nachádzal „vo vajíčku", ako hovorí egyptský výraz. Táto solárna alchýmia smeruje k vzniku svetelnej bytosti, ktorá podľa mýtov o teogamii (najmä o procese počatia a zrode božstva) bude plodom spojenia boha a smrteľníčky. Nikdy by sme teda nemali posudzovať činy faraónov len z čisto svetského hľadiska. Nezávisle od individuality človeka, ktorý tento „post" zastával, všetci slúžili veľmi zvláštnej koncepcii moci, v ktorej prvoradá je ich náboženská úloha. V starovekom Egypte chrám a palác neboli oddelené, a preto nemožno hovoriť na jednej strane o náboženstve a na druhej strane o štáte. Egyptské náboženstvo ako doktrína skutočne nie je porovnateľné ani s katolicizmom, ani s islamom. Nepozná credo ani články viery, je založené na mýtoch, symboloch a rituáloch. Kňazi nemajú povinnosť učiť ľud, ani byť misionármi. Považujú sa za špecialistov na veci posvätné, za znalcov, ktorí udržujú život manipulujúc božskou energiou v chrámových laboratóriách. A najkvalifikovanejším učiteľom z nich všetkých je faraón. Náboženstvo sa neviaže ani na individuálnu modlitbu, tá je v Egypte druhoradým javom. Náboženský život je základnou povinnosťou štátu, zmyslom jeho existencie, určuje politické, spoločenské a hospodárske štruktúry. Náboženstvo pre nich nikdy nebolo súkromnou vecou, ktorej by individuálna voľba mohla pridať viac alebo menej dôležitosti: tak ako u predhistorických klanov v pradávnych dobách tvorí náboženstvo samotnú štruktúru sociálneho a národného života, ktorého riadenie má v rukách vládca.1

Labels:

Monday, March 17, 2008

Egypt

Chýbajú nám súvislé historické príbehy a rozsiahlejšie kroniky. Základný materiál tvoria mená kráľov, dátumy, neúplne naznačené udalosti a to, čo so značnou dávkou rizika nazývame „archeologické samozrejmosti". Treba priznať, že o niektorých obdobiach egyptskej histórie dokumenty temer ani neexistujú. Špecialisti sa snažia svojou trpezlivou drobnou prácou vytvoriť obraz obdobia, ktoré študujú, aj napriek tomu, že viaceré ukazovatele podliehajú v mnohých prípadoch ich subjektívnemu hodnoteniu. Navyše, mnohé prekvapenia nám pripravili samotní Egypťania zákonmi týkajúcimi sa ich systému kráľovstva. V podstate jednoduchý jav spoluvládnutia pomýlil viacerých historikov. 0 čo ide? Mnohí faraóni - a my si kladieme otázku, či to nebolo všeobecné pravidlo - si ešte za svojho života priberali na trón následníka, aby ho zaučili do záležitostí riadenia štátu. Znamená to, že v určitom čase sa dve vlády prekrývajú, alebo sú paralelné. Preto v prípade, že dokumentácia nám to dostatočne neukazuje, existuje veľké riziko, že sa dopúšťame vážnych chronologických omylov. Egypťania zostavovali zoznamy kráľov. Existovalo teda vedomie následnosti dynastií. Palermská doska je hlavnou časťou dokumentu, ktorý bol rozlámaný na viac kusov. Niektoré sa stratili. Ide o zoznam najstarších faraónov od prvého - Meniho,
po Niuserreho (5. dynastia). Dôležité je upozorniť na isté správy, ktoré upútali pozornosť samotných Egypťanov. Postupne v každom období vlády pisári zaznamenávali meno faraóna, dátum jeho smrti a korunovácie jeho následníka, náboženské sviatky, stavby chrámov a palácov, zhotovovanie sôch, ale aj akú výšku dosiahla hladina Nílu, námorné cesty, obchodné a vojenské výpravy, astronomické pozorovania. Potom sa treba preniesť až do obdobia Novej ríše (16. až 11. storočie pred n. I.), keď boli zaznamenané ďalšie zoznamy kráľov. Kráľovský kánon z Turína je papyrus napísaný hieratickým písmom1 na papyruse z čias vládnutia Ramesseho II. Tak ako Palermská doska označuje Meniho za prvého faraóna v histórii, ktorý sa na trón dostal po dlhom rade bohov a polobohov, ktorých vláda trvala mimoriadne dlho, Abydská doska, to je nápis na stene chrámu v rovnomennom meste (po egyptsky Abdžu). Vidno na nej faraóna Setchiho I. (1304 – 1290 pred n. I.) v sprievode svojho najstaršieho syna, budúceho Ramesseho II., pri obetovaní darov sedemdesiatim kráľom, ktorých považuje za svojich predkov. Symbolizujú ich oválne kartuše, ktoré majú vnútri vpísané mená faraónov. Sakkarská doska objavená v hrobke istého hodnostára z Menneferu zaznamenala mená päťdesiatich predkov uznávaných kráľom Ramessem II. Asi štyridsať ich však zostáva nečitateľných. A napokon Karnacká doska datuje vládu Thutmoseho III. (1490 - 1436 pred n. I.). Nachádza sa na stenách najväčšieho egyptského chrámu. Udáva mená neznámych vladárov, ktoré sa v iných zoznamoch nevyskytujú, čím rúca chronologický poriadok. Tieto zoznamy síce na jednej strane poskytujú cenné orientačné body, ale súčasne nastoľujú mnohé otázky. Neoddeľujú posvätné od svetského, keďže prví králi boli božstvami. Držia sa akejsi pravovernosti, lebo nespomínajú ani Hyksósov, ktorí Egypt obsadili a ovládli ho, ba ani Amenhotepa IV. (Achnatona), považovaného za „kacíra". Výber mien faraónov sa niekedy zdá nevysvetliteľný. Prečo napríklad istý zoznam vypustil prvých piatich kráľov 1. dynastie a prečo sa iný rozrástol pri 7. dynastii, ktorá z dnešného pohľadu takmer neexistovala? Je možné, že jestvovali aj iné, porovnateľné súbory, ktoré ešte neboli objavené? Faraón, ktorý dal vyryť do kameňa takéto zoznamy kráľov, si želal vzdať úctu svojim predkom bez ohľadu na historickú pravdu a dokumentárnu úplnosť.
Ťažkosti s presnosťou chronologických údajov majú svoju príčinu, a preto v tejto knihe budeme nútení uvádzať zväčša približné dátumy. Každé obdobie panovania tvorí akoby istú nezávislú dobu začínajúcu sa prvým rokom vlády daného faraóna. Neexistuje teda kontinuálna chronológia porovnateľná so systémami typu „letopočet pred narodením Krista a po narodení Krista" alebo moslimského datovania. Uvádzať budeme: „v7. roku vlády Ramesseho II." alebo „v 28. roku vlády Pepiho I.". Spôsob datovania typu „r. 1900 za vlády panovníka XY" sme nepoužili. S každým novým faraónom sa svet začína od nuly. Žiaľ, nepoznáme presný čas trvania vlády všetkých panovníkov a navyše, fenomén spoluvládnutia ešte zväčšuje nepresnosti. V prípade nášho egyptského hlavolamu pre každého historika prahnúceho po presných údajoch sú oporné body ozajstnými oázami. Poskytuje ich napríklad kalendár. Astrológia zohrávala v Egypte, v krajine, kde jasnosť oblohy a čistota vzduchu umožňovali presné pozorovania od tých najstarších čias, vždy významnú úlohu. Kňazi špecializujúci sa na štúdium hviezd vypracovali kalendár často považovaný za najinteligentnejší v dejinách ľudstva. Jeho základné znaky sú tieto: rok skladajúci sa z tristo šesťdesiatich dní, rozdelených do dvanástich mesiacov po tridsiatich dňoch, a z troch ročných období (záplavy, zima, leto). K tomuto solárnemu roku sa pripája päť dni', ktoré Gréci nazývali „epagomenálne" (nadročné). Astronomický rok trval 365 dní a približne jednu štvrtinu dňa, preto sa odchýlka stále zväčšovala. Každých tisícštyristošesť desiat rokov sa prvý deň egyptského 365-dňového hospodárskeho roka zhodoval s astronomickým rokom. Egypťania si to uvedomovali a aby vysvetlili túto výnimočnú udalosť, dali do súvislosti tri javy: ranný východ hviezdy Sírius, prvý deň záplav a nový rok. My však vieme, že východ Síria a prvý deň hospodárskeho roka sa zhodovali v r. 139 n. I. Množstvá výpočtov, nájdených v egyptských dokumentoch, umožnili zostaviť pomerne presnú chronologickú osnovu orientačných bodov, týkajúcu sa obdobia pred Strednou ríšou. Najvzdialenejší bod sa týka vlády Senusreta III. (po grécky Sestrosis, u niektorých autorov Senvosret). Vieme, že siedmy rok vlády tohto faraóna zodpovedá roku 1871 pred n. I.. Pokiaľ ide o predchádzajúce obdobie, máme k dispozícii len hypotézy a teoretické argumenty. Znamená to, že pri datovaní 1. dynastie ešte stále váhame medzi rokom 3200 a rokom 2850 pred n. I. Dejiny civilizácie rozdelili egyptológovia na veľké epochy. Táto periodizácia zahŕňa tri „ríše" - sú to silné obdobia stability a moci Egypta, rámcované obdobiami považovanými za prechodné. Historický osud starovekého Egypta sa otvára čenejským obdobím zahŕňajúcim prvé dve dynastie (2950 – 2640 pred n. I.) a nazýva sa tak, pretože centrum krajiny v tomto období bolo v meste Tinis (po egyptsky Čenej). Po ňom nasledovala Stará ríša (3. až 6. dynastia, 2640 - 2160 pred n. I.), nepochybne najveľkolepejšia a najzvláštnejšia epocha egyptského príbehu, ktorú charakterizuje budovanie veľkých pyramíd a jednej z najdokonalejších spoločností v dejinách ľudstva. Tento zlatý vek vystriedali časy temna označované ako prvé prechodné obdobie (koniec 6. dynastie až začiatok 11. dynastie, 2160 - 2134 pred n. I.). Civilizácia faraónov zrodená z vlastného popola dospela do obdobia svojho vrcholu v období Strednej ríše(11. a 12. dynastia, 2134- 1785 pred n. I.), keď umenie a písomníctvo dosiahli najvyšší stupeň vycibrenosti. Druhé prechodné obdobie' ďalším tragickým obdobím (13. až 17. dynastia, 1785 - 1551 pred n. I.) poznačeným inváziou. Po období oslobodzovacej vojny nastal v Egypte nový rozmach v Novej ríši (18. až 20. dynastia, 1552 - 1070 pred n. I.), keď krajina faraónov potvrdila svoju vojenskú a dobyvateľskú moc a tešila sa zo zázračného prepychu, stavala obdivuhodné chrámy, z ktorých najznámejšie sú v Karnaku a v Luxore. A 21. dynastia otvára obdobie Neskorej doby (z ktorej sa vyčleňuje tretie prechodné obdobie) od r. 1070 do r. 343 pred n. I., keď posledného faraóna poslednej - tridsiatej dynastie zbavila trónu druhá invázia Peržanov, ktorí obsadili Egypt až do r. 332. Víťazstvo Alexandra Veľkého umožnilo Macedóncom a neskôr Ptolemaiovcom vládnuť nad krajinou až do r. 30 pred n. I., keď ju dobyli Rimania.

Labels:

Thursday, March 13, 2008

Egypt

Rok 1798 je rokom expedície do Egypta. Bádatelia, ktorí sa zúčastnili na tejto ceste, objavili bájnu krajinu, posiatu chrámami, stélami a inými stavbami. Kreslili, odkresľovali, zozbierali významnú dokumentáciu, ktorá bola neskôr publikovaná v monumentálnom diele Description de l'Egypte. To vyšlo v rokoch 1809 až 1816 a materiály o Egypte sa tak dostali do rúk ľudí, ktorí sa snažili rozlúštiť záhady faraónskej civilizácie. Až dovtedy sa museli uspokojiť so svedectvami starých autorov, napríklad Hekatea z Milétu (navštívil Egypt okolo r. 510 pred n. I. a zaujímal sa najmä o fenomén rozvodnenia Nílu), ďalej Platóna, Plutarcha, Diodora Sicílskeho, Strabóna, Plínia Staršieho, Klementa z Alexandrie a niekoľkých iných. Osobitne treba spomenúť Herodota z Halikarnasu (484 – 430 pred n. I.), ktorý napísal akúsi novinársku správu zo svojej cesty krátko po r. 450 pred n. I. Dostal sa pravdepodobne ďaleko na juh, možno až k prvým kataraktom, a pobudol v tom kraji asi tri mesiace. Tento grécky cestovateľ nám zanechal zaujímavé správy o kráľoch, ktorí vládli Egyptu od Psamteka I. (664 - 610 pred n. I.). Žiaľ, jeho dielo obsahuje aj mnoho výmyslov a zlomyseľných historiek. Vôbec totiž nerozpoznal veľkolepého ducha Starej ríše a šíril kadejaké klebety, čím spochybnil aj svoje kritické kvality.
Z množstva prameňov sa teda historik môže oprieť len o málo dôveryhodných správ. Všeobecne sa Gréci Egypta obávali, obdivovali ho aj hanobili, ale nerozumeli mu. Našťastie výnimky potvrdzujú pravidlo. Napríklad Plutarchos, ktorý bol istotne zasvätený do egyptských záhad, nám zanechal veľmi cenné informácie v rozprave 0 Esete a Usirovi. Žiaľ, zaobera-
jú sa len náboženstvom. Medzi objavmi expedície do Egypta by malo patriť mimoriadne miesto Rosettskej doske. Na tomto kameni, nájdenom v meste Rosetta, bol vyrytý „trojjazyčný" nápis. Vlastne bol zostavený z troch typov písma: gréckeho, demotického (t. j. Neskoro- egyptská kurzíva používaná hlavne v úradných dokumentoch) a z hieroglyfického písma. Pred mladým francúzskym vedcom Jeanom Francoisom Champollionom, narodeným r. 1790, sa rozjasnilo nebo, keď po niekoľkých rokoch snaženia konečne rozlúštil hieroglyfy. Dozvedel sa všetko, čo sa dalo zistiť o Egypte, dokázal dešifrovať niekoľko prastarých jazykov, vrátane gréckeho a koptského. Použitie trojjazyčného nápisu mu umožnilo uskutočniť sen: porozumieť jazyku Staroegypťanov. Matematik Fournier prirovnal Champolliona k bujnému žrebcovi, ktorý potrebuje trojité porcie. Skutočne, tento geniálny dešifrovateľ napísal gramatiku a slovník, cestoval po Egypte, vypracoval prekvapujúce štúdie pamiatok. Zomrel na vyčerpanie ako 42-ročný (r. 1832). Egyptológia však už bola na svete. Vďaka Champollionovým objavom bolo konečne možné čítať hieroglyfy a študovať egyptské dejiny priamo z dobových dokumentov.
Teraz si ešte musíme povedať niekoľko slov o hlavnej osobnosti - Manehtovi, egyptskom kňazovi z 3. storočia pred n. I. Narodil sa v Sebennyte, v delte Nílu (dnešný Samannúd). Napísal po grécky dejiny Egypta pre kráľa Ptolemaia II. Filadelfa. Manehto, o ktorom predpokladáme, že žil v Mendese a v Heliopole, skúmal náboženstvo, obrady a sviatky, skôr než vydal svoje majstrovské dielo Aegyptiaca (Egyptské starožitnosti) obsahujúce zoznam egyptských kráľov zaradených do dynastií. Nanešťastie, toto ťažiskové dielo sa stratilo. Dnes z neho existujú len fragmenty vďaka ďalším autorom, ktorí ho citovali. Boli to napríklad: židovský autor Josephus Flavius (1. stor. n. I.), kresťanskí spisovatelia Julius Africanus (okolo r. 200 n. I.), Eusébios (okolo r. 320) a Georges le Syncelle (r. 800). Tieto dejiny Egypta boli už na takej úrovni, že si zaslúžia byť citované, aj keď Manehtovo dielo nemôžeme hodnotiť, keďže ho poznáme len nepriamo a z fragmentov. Isté je, že Manehto zanechal egyptológom všeobecný rámec na historický výskum, presnejšie povedané, ide o tridsať dynastií od prvého faraóna Meniho (gr. Menes), po Nechethorhebeta (Nektaneba II.). Manehto upresnil obdobia ich vlády a načrtol príbehy týkajúce sa života menovaných vládcov. Je však možné, že niektoré údaje nepochádzajú od neho, napríklad detailné chronologické údaje boli a stále sú predmetom kritiky zo strany egyptológov. Okrem toho, mnohé mená kráľov v Manehtovom podaní boli značne zdeformované v porovnaní s tými, ktoré čítame na egyptských pamiatkach, preto ich porovnávanie je niekedy veľmi náročné. Aké sú to dokumenty, ktoré sa už nevyužívali od 4. storočia n. I.? Ide o nápisy na stenách chrámov a hrobiek, na rôznych predmetoch alebo papyrusoch. Takýchto nápisov jestvuje obrovské množstvo, ale len málo z nich má skutočnú „historickú" hodnotu v dnešnom zmysle slova. Ako konkrétny príklad možno uviesť „ideálne životopisy" vysokých štátnych úradníkov, ktoré nezachytili individuálne kariéry osôb, ale vykresľovali skôr ideál verejného činiteľa zodpovedajúci kritériám egyptskej morálky.

Labels:

Tuesday, March 11, 2008

Egypt velkých faraonu

Christian Jacq

Egypt veľkých faraónov


Úvod
V roku 1881 sa v Egypte odohrali zvláštne udalosti. Na trhu so starožitnosťami sa objavilo množstvo prastarých, veľmi cenných autentických predmetov. Bolo to v období, keď vedecký výskum starovekého Egypta bol len na začiatku, ale staroegyptské umenie už lákalo mnoho pochybných, nepoctivých zberateľov. Francúzsky egyptológ Gaston Maspéro, vtedajší riaditeľ Správy pamiatok sídliacej v Káhire, vycítil, že sa deje niečo dôležité. Nariadil uskutočniť prieskum a pokúsiť sa zistiť pôvod týchto artefaktov. Pohovoriť si s vidiečanmi nie je v Egypte jednoduchá vec. Totižto všetko, čo len trochu pripomína úrad, vzbudzuje nedôveru. Veľa trestných činov nebolo nikdy objasnených, a to ani vtedy, keď existovali očití svedkovia. Nelegálny predaj náhodne objavených starožitností bol vždy špecialitou určitých klanov a rodín. V prípade, ktorý nás zaujíma, množstvo predmetov daných do obehu poukazuje na spoluúčasť viacerých osôb. Jedna stopa vedie do oblasti VVasetu (Téb), bájneho sídelného mesta Novej ríše, presnejšie k rodine Abd er-Rasula. Tam sa stopa končí. Zdá sa, že mnoho ľudí vie, ale nikto nechce hovoriť. Húževnatá trpezlivosť egyptológov sa však nakoniec dočkala odmeny. V Egypte je čas akýsi pomalší, „večnejší". Treba vedieť čakať. Emila Brugscha z Maspérovho úradu navštívil napokon istý felah, ktorý bol ochotný vyjaviť mu toľko očakávané tajomstvo. Nasleduje expedícia, ktorá sa vydáva k šachte vyhĺbenej do skaly južne od neobyčajného chrámu v Dér-el-Bahrí. Treba zostúpiť dolu, prejsť úzkou chodbou, ktorá vedie do hrobovej komory pôvodne určenej neznámej kráľovnej nazývanej Inhapi. Na zemi nádoby, mnohé sú rozbité, ale aj sarkofágy s múmiami.

Nájsť neporušenú kráľovskú hrobku, to je pre každého egyptológa chvíľa mimoriadneho citového pohnutia. Stáť zoči-voči mumifikovaným telám vládcov, ktorí vládli najbohatšej a najzáhadnejšej ríši na svete, to je dojatie plné úcty. Keď Brugsch rozlúštil hieroglyfy, ktoré mu odhalili mená faraónov spiacich večným spánkom, rozbúšilo sa mu srdce. Neobjavil múmie nejakých neslávnych či neznámych kráľov, ale práve tých najväčších faraónov Novej ríše: Thutmoseho III., Amenhotepa I., Setchiho I., Ramesseho II. - ich mená čítal už stokrát na nápisoch. Tie mená evokovali chrámy, veľké bitky, civilizáciu mimoriadnej slávy. Možno povedať, že pozostatky týchto slávnych mužov boli objavené vďaka rivalite medzi roľníkmi, ktorá vyvrcholila udaním. Na Maspéra čakalo aj ďalšie veľké prekvapenie. Po vynesení múmií z úkrytu, kam ich bezpečne uložili kňazi v ťažkých obdobiach egyptskej histórie, sa tento egyptológ musel postarať o prepravu svojho vzácneho „nákladu" do Káhiry. Použil od nepamäti využívanú „diaľnicu", čiže Níl. Múmie dal naložiť na pramicu a vydali sa na cestu z VVasetu do Káhiry. Aké však bolo prekvapenie vedca, keď videl na brehoch veľtoku nariekajúce ženy a počul výstrely z pušiek mužov! To si Egypťania 19. storočia pohrebnými rituálmi uctili pamiatku pradávnych panovníkov, ktorí preslávili ich krajinu. Žiaľ, po príchode k bránam Káhiry im príslušný úradník na mýte preukázal nepomerne menej úcty. Zmäteným pohľadom premeriaval múmie a vôbec sa necítil dojatý posmrtným osudom týchto velikánov svetových dejín. Mal jediný problém: zistiť taxu, ktorú by mohol vyrúbiť na takýto náklad. A keďže múmie nefigurovali na nijakom zozname, ocenil ich nakoniec ako sušené ryby.
My nebudeme takí bezcitní ako onen štátny úradník. Práve naopak, s úctou k pamiatke veľkých egyptských faraónov budeme s istým očarením objavovať panorámu jednej z najstarších známych civilizácií. Všeobecne sa uznáva, že egyptské dejiny siahajú od 4. tisícročia pred n. I. až do doby kresťanskej. Podľa Manehta, dávneho autora, o ktorého význame sa ešte len presvedčíme, treba sa posunúť v čase oveľa hlbšie a pripočítať asi 6000 rokov dlhé obdobie histórie - bez ohľadu na obdobie vlády bohov. Doposiaľ egyptológovia na niektorých univerzitách podporujú tzv. „krátku chronológiu" čiže približne obdobie 3200 rokov. Problematika chronológie zostáva naďalej nejasná a veľa datovaní je len hypotetických. V čase, keď sa začala písaná história, okolo roku 3000 pred n. I. (pritom tento údaj je tiež nezaručený), egyptský príbeh mal už svoju minulosť, ktorú je veľmi ťažké hodnotiť. Egypt udivuje práve súdržnosťou svojej civilizácie a najmä dĺžkou trvania inštitúcie faraónov. Medzi dnešným a stredovekým Francúzskom je rozdiel len nejakých štyristo rokov. Napriek tomu všetko sa zmenilo, avšak Egypťania z čias Ptolemaiovcov rovnako ako tí z čias Starej ríše uznávali existenciu jedného kráľa-boha, faraóna na čele štátu, a to napriek tomu, že ich oddeľovali tisíce rokov. Bola to dlhá história, ale história, ktorá mala jedno živé centrum - faraóna - a jej kontinuitu nenarušili ani niektoré dramatické udalosti. Korene tejto kontinuity smerujú totiž k posvätnosti, a nie k politike. Zvážme aj, že ani jeden z 350 faraónov1, ktorí sa vystriedali na egyptskom tróne, nezradil zásady tejto koncepcie. A zvážme aj fakt, že čas, ktorý uplynul od Kleopatriných čias dodnes, je aspoň dva razy kratší než obdobie medzi prvým „historickým" faraónom Menim (gr. Menes) a Kleopatrou. Potom ľahko pochopíme, že civilizácia faraónov je hlavným hybným kolesom príbehu ľudstva.
Egypt je dcérou Slnka. Je viditeľnou formou boha Re, tvorivého princípu, ktorému kňazi posvätného mesta Heliopolis, dnes už neexistujúceho, zasvätili svoju prácu a bádanie. Každé ráno, keď sa hviezda zdvihne nad skaliská východnej púšte, krajina znovu ožíva. Dráha slnka je preto teologickým modelom: učí nás, že každý pohyb sa odohráva na ceste medzi zrodom a smrťou. Smrť je iba zdanlivá, lebo slnko strácajúce sa pod zemou sa len pripravuje na svoje znovuzrodenie. A tak je to aj s dejinami Egypta. Viackrát upadol do ničoty, aby sa napokon zrodil z temnôt. Egypt je aj veľký lotosový kvet, ktorého stonku tvorí Horný Egypt, čiže južná časť krajiny, a kvet zase delta Nílu, Dolný Egypt. Krajina faraónov je dlhá asi tisíc kilometrov, ale šírka v Hornom Egypte dosahuje miestami sotva tridsať kilometrov, jej obrábaná a obývaná časť zaberá o niečo menšiu rozlohu než Belgicko. Na východe aj na západe je obklopená púšťami, na severe je jeho prírodnou hranicou Stredozemné more a na juhu túto funkciu plní sústava vodných nádrží vytvorená kataraktami na Níle. Ako vidno, svojou geografickou polohou je Egypt celkom svojrázne územie, na ktorom sa mohli vyvíjať jedinečné štruktúry. Hneď od počiatku túto analýzu podporuje jeden historický fakt: napriek všetkým cudzím inváziám, vonkajším vplyvom či kontaktom s okolitým svetom v dobách faraónov zostal Egypt vo svojej podstate stále rovnaký a uchoval si svojho osobitého ducha. „Na tento svet, nadväzuje tisíckami neoddeliteľných vzťahov naša vlastná civilizácia, tak ako aj celá európska civilizácia," píšu nemeckí egyptológovia Erman a Ranke.1 Toto je zásadné zistenie. Pri čítaní dejín faraónov sa neutiekame k nejakej príliš vzdialenej, a preto nepochopiteľnej exotike. Staroveký Blízky východ (a Egypt predovšetkým) je aj naším dávnym predkom. V ňom sú ponorené naše duchovné, citové a intelektuálne korene. Opakovaná fráza hovoriaca o tom, že egyptská civilizácia je predfilozofická, zatiaľ čo grécka a rímska kultúra boli schopné „myslieť" a „robiť vedu", patrí k tým najnepravdivejším tvrdeniam. Je nesmierna škoda, že vo vzdelávacom procese má Egypt úzko vyhradené miesto, a to napriek tomu, že zohral takú rozhodujúcu úlohu v našom duchovnom svete, ako aj v našej najhlbšej pamäti. Pre všetkých tých, ktorí mali to šťastie precestovať Egypt, je jasné, že tam, v krajine boha-Slnka, sa zrodili základné prvky ľudského povedomia. Je potrebné ospevovať egyptské umenie a zdôrazňovať jeho mimoriadnu krásu a hĺbku jeho významu?
V skutočnosti poznáme len malý zlomok diel a v múzeách sa ešte nachádza množstvo výtvorov, ktoré by si zaslúžili byť objavené a spoznané. Egyptské náboženstvo, ktoré sa veľmi dlho študovalo z racionalistického hľadiska, ukrýva tajomstvá, čo môžu podnecovať istú vnútornú vieru. Egyptská literatúra, či už „náboženská" alebo „svetská", pričom takéto triedenie má z hľadiska Egypta len veľmi relatívnu hodnotu, je stále málo známa. Koľko poučenia skrývajú Texty pyramíd, Texty sarkofágov, Ponaučenia. Písmo, sochy, posvätné symboly vyžarujú úžasnú radosť zo života a bytia. Tí, ktorí urobili z Egypta civilizáciu hrobárov, sa hlboko mýlili. Fakt, že jednou z prvoradých úloh faraónov bolo postaviť si hrobku, neznamená oslavu ničoty, ale života. Bola to oslava večnosti spájajúcej to, čo nazývame dvoma slovami: „život" a „smrť".

Labels:

Tuesday, March 04, 2008

Vidíme, že historie se u všech popsaných příkladů opakuje a nadále bude mít tendenci se opakovat, neboť dosažený stav vědomí se automaticky bez úsilí udržuje na své hladině (stupni). Jak zasejeme, tak sklidíme... Pozorujeme, že inkarnace na sebe kontinuálně navazují a že tedy fyzickou smrtí není a ani nemůže být nic ztraceno...Kromě času. Ale každý běží svým tempem. Podobně je tomu v malém: každou noc "umíráme" do hlubokého spánku, kde se prostor a čas slijí do jediného bodu, abychom se ráno "inkarnovali" do nového dne a s novou silou a chutí běželi svým tempem dál... Dál, až tam, kde cesty osamělých poutníků končí, neboť již není Cesty a není toho, kdo by po ní šel. Je jen...
Proto není třeba vidět v inkarnacích nic zvláštního a nepřirozeného.